Statky, skoré kŕmenie, zablatené čižmy, ale aj smotana v komore na domácom kravskom mlieku, zbieraná veľkou lyžicou. Také detstvo si užíval Marcel Starinský z Popradu. Jeho láska k zvieratám ho doviedla až za polárny kruh, kde sa venuje sprevádzaniu turistov na psích záprahoch.
POPRAD. Popradčan Marcel Starinský (36) žije za polárnym kruhom. V zamrznutej tundre trávi život iba so psím záprahom, na miestach, kde okrem divej zveri nestretnete živú bytosť.
Odkázaný sám na seba, s dôverou iba vo vodiacich psov. Po večeroch sleduje polárnu žiaru, ako si tancuje na oblohe medzi hviezdami a zabáva sa striedaním farieb.
Zdoláva mrazy, no stále tvrdí, že radšej ako sa vyhrievať niekde v tropickej krajine, si na seba navrství oblečenie a na nohy obuje vlnené ponožky. Pracuje ako turistický sprievodca so psím záprahom.
Marcel vyrastal v Poprade – Veľkej, kde dennodenne sledoval gerlachovský kotol priamo z okna kuchyne. V detských rokoch mu bol blízky futbal, no neskôr pochopil, že svoje nohy lepšie využije ako čašník, a tak, ako sám hovorí, sa štyri roky predieral so štvorkami strednou školou v Hornom Smokovci.
„Moje detstvo bolo živé. S piatkami i pondelkami. Nedeľný mamin kysnutý koláč na Štrbskom plese či otcove domáce klobásy v strede týždňa, radosť spomínať,“ povedal Marcel.
Rodina s nimi nekomunikovala
Veľa času trávili v prírode Podtatranskej kotliny, či už na letných túrach alebo v zime na lyžiarskych svahoch.
Keď sa v roku 1999 vrátil z Michaloviec domov do civilu na záhrade ho čakalo prekvapenie.
„Vyšiel som na balkón, teda až druhý deň ráno a na dvore nám zavýjala svorka Sibírskych huskyov. Otec mi povedal, že je čas vidieť krajinu aj z iného pohľadu. Zvyšok rodiny sa s nami par týždňov nerozprával. Ja som sa už videl v zlatej horúčke na Klondiku,“ spomína si Marcel.
Tácku nechal za barom
Zimu trávil na rôznych pretekoch psích záprahov, či už doma alebo v zahraničí. Až kým neprišla ponuka, ktorej nevedel odolať.
„Dostať šancu nazrieť za severný polárny kruh a byť priamo v dianí so záprahovými psami v Škandinávii, to sa proste neodmieta. Sen každého mašéra. Nechal som tácku za barom a v priebehu pár dní som už sedel v lietadle smer Karasjok, Laponsko,“ povedal.
A tak už presne tretiu zimu trávi na severe. Žije v lese asi šesť kilometrov od malého mestečka.
„Má približne 2 800 obyvateľov a nachádza sa približne 320 kilometrov vzdušnou čiarou za severným polárnym kruhom. V januári roku 1886 bolo v Karasjoku nameraných -51,4 °C. Poslednú zimu sme sa rekordu dosť priblížili. Miestni ľudkovia sú veľmi priateľskí, priami a hrdí na svoju históriu. Odpradávna boli ich živobytím pasenie sobov, farmárčenie ako také a tiež lov a rybolov. Dodnes to nie je inak,“ hovorí Marcel.
Zvyknúť si nie je jednoduché
Na aklimatizáciu veľa času nemal. Ako povedal, po príchode do krajiny spadol rovno do kolobehu jesenných tréningov. Na pozeranie sa okolo seba veľa času nebolo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
