Lezenie po ľadopádoch a aj skialpinizmus sa stali jeho obľúbenou aktivitou. Na ľady zvykne liezť v Tatrách, ale vyliezol aj na mnohé v Alpách.
Kedy sa u vás prvýkrát objavila túžba po Tatrách?
„Zhruba keď som mal 16 až 17 rokov sme sa spolu so spolužiakmi začali hýbať v horách. Po chodníkoch, potom mimo nich, začali sme lyžovať, skúšali sme už aj nejaké to lezenie. Dostali sme sa k extrémnemu lyžovaniu. Snažili sme sa zlyžovať žľaby.“
Skúšali ste to sami, alebo ste pri sebe mali nejakého tútora, ktorý chodil s vami?
„Mentorom, ktorý si nás vzal pod patronát, bol Karel Jakeš. Známy český horolezec, ktorý žil v Tatranských Matliaroch a v roku 1984 vystúpil na Dhaulághirí. Mal potom úraz ruky, neskôr sa vrátil k extrémnemu lyžovaniu, no v roku 2002 zahynul v lavíne.“
Počula som ale, že aj vy ste už mali svoju skúsenosť s valiacou sa masou snehu.
„O tri mesiace neskôr ako umrel v lavíne Jakeš, sme s kolegom lyžovali. Zišli sme dole svahom raz, bez problémov. Išli sme druhýkrát a strhli sme sami na seba lavínu. Mali sme veľké šťastie, keďže sme ostali nad ňou. Každý skialpinista má nejaký zážitok s lavínou, či už je väčšia alebo menšia. My sme mali to šťastie, že nám sa nič nestalo.“
Niekoľko rokov ste pomáhali aj turistom, ktorí sa dostali v Tatrách do problémov. Prečo ste sa rozhodli prácu horského záchranára nakoniec zavesiť na klinec?
„Bol to u mňa vnútorný posun. Chcel som sa začať plnohodnotne venovať vodcovstvu. Dá sa to robiť aj popri záchranárstve, ale ak som sa chcel pustiť do toho naplno, muselo to prísť. Musel som sa rozhodnúť a tak som od konca júla už iba vodcom.“
Je zrejmé, že sú vám hory veľmi blízke. Skialpinizmus, horolezectvo, záchranárstvo, vodcovstvo, lezenie ľadopádov... Vy ste v Tatrách ako doma.
„V rámci služby u horských záchranárov sa musíte venovať aj letným aj zimným horám. V lete je to o lezení a v zime je to skialpinizmus a lezenie ľadopádov. Vodcovstvo je opäť ďalší level toho celého. Je potrebné byť dobrým lezcom v ľade aj v ostatných disciplínach. Cesta k horolezectvu vedie aj cestou ľadu.“
V čom je lezenie po ľade pre vás výnimočné či iné?
„Vyplýva to už z idey Mountain addiction – teda je to závislosť. Prináša to pôžitok, baví ma to celý môj horolezecký život. Keď idete v lete na skalu, tá skala je rovnaká. Môže sa meniť v tom, že niečo z nej odpadne, ale väčšinou je stále taká istá. V zime je ľad vždy iný. Môžete ísť každý deň na rovnaký ľadopád a ten ľad bude stále rôzny. Keď je ho menej, je náročnejší. Výrazné zmeny teplôt menia aj podmienky. Leziete ho každý deň a vždy musíte použiť inú techniku, inak sa musíte istiť. Je to živé a veľmi krehké. Ak sú dlho nízke teploty, ľad sa štiepi. Najvhodnejšia teploty je okolo mínus 2 až mínus 5 stupňov, vtedy sa dobre lezie. Ale ak tieto teploty pokračujú ďalej, môže sa stať, že sa ľad odčlení od skaly a celý sa zrúti.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
