LEVOČA. Slovenský fotograf Peter Župník sa narodil v Levoči, žije a tvorí v Paríži, ale tiež na miestach, v ktorých sa zdrží dlhšie.
Rád sa však na Slovensko i rodný Spiš vracia, kde občas predstaví svoje diela, a vrátil sa sem aj teraz, aby tu trávil vianočné sviatky.
V tomto roku má za sebou výstavu s názvom Cesty svetla v Galérii mesta Levoča, ktorá spojila dva cykly, jeden venovaný cestám, druhý svetlu.
Kolekciu týchto fotografií ponúkol verejnosti v premiére, v takomto zložení nebola ešte nikde sprístupnená.
Vie si predstaviť návrat do Levoče
Po rokoch v zahraničí tvrdí, že si vie predstaviť návrat do Levoče aj natrvalo.
„Atmosféra Paríža a Francúzska by mi chýbala, ale človek už vekom, skúsenosťami i životom prehodnocuje veci. Vždy sa dá nasadnúť na lietadlo, pobudnúť tam tri či štyri dni, natankovať atmosféru a zase sa vrátiť,“ uviedol Župník.
Výstava, ktorú Župník ponúkol Levočanom, predstavovala cesty, fragmenty krajiny, väčšinou Spiša, s nimi prepojil hru so svetlom, fotografie s mnohými útvarmi, ktoré sa podľa neho podobajú aj vesmírnym cestám. On sám má za sebou mnoho ciest nielen na rodné Slovensko, ale aj do iných krajín.
O Levoči hovorí, že sa zmenila.
„Vidím to obrazovo, sú tu zmeny, ktoré sú ale všade. Niektoré sú logické, niektoré sú pre mňa nelogické, ale posun k lepšiemu tu určite je,“ zhodnotil umelec, ktorý má viacero domovov.
„Za domov považujem miesto, kde môžem pracovať. Hlavný domov, čo sa týka čiernobielej práce, keďže sa ešte stále zaoberám klasickou fotografiou, analógovou, je vlastne Paríž, tam mám svoju tmavú komoru. Nebol by problém urobiť si ju aj v Levoči, no doteraz som na to zatiaľ nemal čas,“ skonštatoval.
Inšpiroval ho otec
Župník prežil detstvo v obci Klčov neďaleko Levoče, cesta k fotografiám ho viedla cez jeho otca.
„Mal tmavú komoru na vedecké účely, pretože bol šľachtiteľ, aj veľký amatér fotografie. Fascinovalo ma, že občas zmizol, zatvoril sa v tmavej komore, a potom zrazu na stole ležali nejaké fotky,“ povedal.
Upútal ho proces, počas ktorého sa pri červenom svetle začal objavovať obrázok. Župník absolvoval Strednú školu umenia a remesiel v Košiciach.
„Išiel som na grafiku, ale tým, že som mal so sebou nejaké obrázky, prehodili ma na fotografiu, z čoho som nebol veľmi nadšený, ale potom som pochopil, že je to dobré,“ spomínal umelec.
Stredné školy tohto druhu na Slovensku i v Čechách kedysi obchádzal známy profesor Ján Šmok, ktorý viedol Katedru umeleckej fotografie na Filmovej a televíznej fakulte (FAMU) Akadémie múzických umení.
„Vyberal si akoby námatkovo talenty, ktoré chcel mať na škole v Prahe. Ak by ten pán na školu neprišiel, ani by som o nej nevedel, nemal som takú ambíciu,“ uviedol Župník, ktorému sa na školu podarilo dostať až na druhýkrát.
Tvrdí, že práve profesor Šmok poskytol mladým študentom slobodný priestor.
„Každý z nás chcel niečo urobiť a ukázať, možno aj kúsok nabúrať systém klasickej českej fotografie, ktorá bola veľmi decentná, úžasná a krásna, a zrazu nájsť iné nové polohy fotografie,“ povedal.
Svoj ročník na Akadémii múzických umení označil za veľmi silný, na spoločných sústredeniach sa zoznámil aj s vtedy ešte študentmi divadelnej fakulty Ivanou Chýlkovou, Karlom Rodenom či Vilmou Cibulkovou.
Už počas štúdií v Prahe sa Župník stal jedným z najvýraznejších členov takzvanej Slovenskej novej vlny, voľného zoskupenia slovenských fotografov študujúcich v tom čase na FAMU.
Medzi jeho ďalšími členmi boli tiež fotografi ako Tono Stano, Rudo Prekop, Miro Švolík, Vasil Stanko, Kamil Varga, Jano Pavlík a Martin Štrba.
Do Paríža išiel za manželkou
Župník začal ako jeden z prvých československých fotografov v rámci fotografickej reportáže vstupovať do priamej, neinscenovanej fotografie nenápadným maliarskym zásahom. Vizuálne a obsahovo ju tak posunul za hranice reality.
V Prahe strávil dvanásť rokov, v roku 1995 však odišiel do Paríža za vtedajšou manželkou. Od roku 1987 pracuje ako fotograf na voľnej nohe.
Petra Župníka inšpirujú drobné, zdanlivo nezaujímavé predmety a prírodniny, v ktorých prostredníctvom detailného pohľadu, malej hĺbky ostrosti a domalieb hľadá skrytú poetiku. Najvýraznejšie sa prejavil v cykle z 90. rokov pod názvom Malé veľké veci.
„Časom sa spätne dostávam k starším veciam a myslím si, že moje najsilnejšie veci vznikli počas pražského obdobia, keď som k tomu pristupoval veľmi slobodne. Najviac si cením veci, ktoré nazývam Dvojice, ku ktorým som sa v lete vrátil po tridsiatich rokoch,“ povedal.
Ide o dvojice fotografií, ktoré sa mu podarilo poskladať. „Sú to vždy dva obrázky, ktoré spolu komunikujú, či už obsahovo alebo obrazovo,“ doplnil.
Z každého cyklu svojich fotografií má však svojich obľúbencov. Pracoval na cykloch, ktoré boli venované krajinám, Spišu, Spišskému hradu, ale aj Majstrovi Pavlovi. S fotografiami sa často pohráva, zasahuje do nich pastelmi.
Marketingový rozmer umenia
Podľa jeho slov to dnešní umelci či fotografi majú v niečom ľahšie, a na druhej strane v niečom ťažšie.
„Môžu ísť za niečím cielene, nájsť si svoje miesto, no ťažšie to majú v tom, že sú neustále zasypaní a bombardovaní miliónmi informácií, a buď sa v tom utopia alebo nepriamo niekoho kopírujú či niečo len opakujú,“ tvrdí Župník.
Umenie naviac v minulosti podľa neho nemalo taký marketingový rozmer, aký má teraz.
„Nebol bulvár, nebol internet, nebolo nič, bola tam len chuť niečo urobiť. Najväčší šok prišiel po revolúcii, keď nastúpil trhový mechanizmus. Časť z nás bola totiž úplne stratená, nevedeli sme sa zorientovať, mysleli sme stále výtvarne a nie na peniaze. Potom to nabralo úplne iný rozmer,“ skonštatoval slovenský umelec žijúci v Paríži.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
