Pomáhali v krajine, ktorú za štyri dni zmenil na nepoznanie jeden z najsilnejších tajfúnov vôbec a svoju prvú misiu uskutočnili v ostrovnom štáte, kde zemetrasenie zrovnalo so zemou podstatnú časť haitskej metropoly Port-au-Prince a kde sa predbežný počet obetí rátal až na pol milióna. Prezident Asociácie samaritánov Slovenskej republiky Marcel SEDLAČKO, rodený Košičan bývajúci vo Vysokých Tatrách, nám porozprával aj o spomienkach, ktoré v jeho mysli zanechali záchranné misie.
Kedy vás to začalo akoby ťahať k záchranárstvu, kedy ste v sebe objavili chuť pomáhať ľuďom?
„Vždy ma to ťahalo na miesta, kde sa niečo dialo, v zmysle nielen sa na to dívať, ale byť tam a nejakým spôsobom pomáhať. Pamätám sa na situáciu, keď som chodil na prázdniny k tetám do Bratislavy a v tom čase spadlo lietadlo na Zlatých Pieskoch. Šli sme tam a pozerali sme sa spoza plota a vtedy som si povedal, že by som chcel byť na druhej strane toho plota a pomáhať. Stal som sa lekárom a v rámci toho som sa dostal k pomáhaniu.“
Vy máte za sebou bohaté skúsenosti. Počula som, že ste začínali v nemocnici v Poprade, je to tak?
„Áno, začal som v Poprade, lákalo ma však aj zahraničie, absolvoval som stáže v zahraničí a potom som odišiel do Čiech a postupne som od anesteziológie a intenzívnej medicíny prechádzal k urgentnej medicíne a záchrannej službe, či už pozemnej alebo leteckej. Na Morave som pracoval aj v pozemnej, aj v leteckej záchrannej službe, potom som sa vrátil späť a pracoval som v spoločnosti Air Transport Europe, kde som sa stal prvým lekárom na plný úväzok v leteckej záchrannej službe. Tam som strávil asi päť rokov a už počas toho som začal pracovať aj v rámci horskej záchrannej služby a jaskynnej záchrannej služby. Takže možno povedať, zo vzduchu až pod zem.“
Ako ste teda prišli potom k samaritánstvu?
„K samaritánstvu som sa dostal až neskôr, bolo to pred desiatimi rokmi. O samaritánoch som predtým nevedel. Oslovili nás rakúski kolegovia. Slovensko bolo také biele miesto na mape v rámci samaritánstva. Rozhodli sme sa s kolegami, že do toho pôjdeme. Videli sme tam možnosť rozšírenia nášho portfólia, nielen samotná záchranná služba, ale dostať sa aj k iným aktivitám, či už v rámci záchranárstva, ale aj humanitárnej pomoci, videli sme tam cestu aj sociálnych projektov.“
Čo všetko ste museli zvládnuť, kým ste sa vydali na prvú misiu?
„Než sme niekam išli pomáhať, museli sme si prejsť cestou prípravy, ktorá trvala päť rokov. Školili sme sa a vzdelávali a nakoniec po našej prvej misii na Haiti, po zemetrasení v roku 2010, sme zhodnotili, že príprava aj napriek piatim rokom nebola dostatočná. Bola to pre nás taká skúška ohňom. Myslím si, že po Haiti sme všetko tak intenzívnejšie rozbehli, aby sme neboli prekvapení situáciami, ktoré nás môžu zastihnúť.“
Ako ste sa na Haiti vlastne dostali a ako dlho ste tam podávali pomocnú ruku?
„Zemetrasenie bolo pre Haiti obrovská katastrofa, kompletne zničené časti mesta, infraštruktúra, obete na životoch sa rátali v stotisícoch. Oslovili nás rakúski kolegovia, s ktorými sme cvičili už niekoľko rokov a tvorili sme jeden tím. Nerozmýšľali sme dlho, navzájom sme sa poznali, Rakúšania mali bohaté skúsenosti už z minulosti, vedeli sme, že spoločne vieme vytvoriť tím. Podarilo sa, Rakúšania získali finančné zázemie a naša štvortýždňová misia sa mohla začať.“
Aké spomienky vo vás Haiti zanechalo?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
