Učarovali mu hory, už ako mladík mal prejdené všetky turistické chodníky vo Vysokých Tatrách. Postupne začal zdolávať viaceré vrcholy, nielen doma, ale aj za hranicami. Na expedícii v Pakistane prežil na jednej zo stien hrozivý pád. Zavesený na skale čakal do druhého dňa. Dal sa však dokopy. V súčasnosti sa DANIEL ŠAK živí výškovými prácami. Má rodinku a popri tom všetkom pripravuje festival horských filmov v rodnej Starej Ľubovni. V rozhovore nám prezradil veľa zaujímavého.
Ako sa zrodil vzťah Daniela Šaka k horám?
„Mama pochádza zo Ždiaru, takže ma odmalička brávala do Tatier. Už v 15 rokoch som mal pochodené všetky značkované turistické chodníky. Pamätám si, ako sme raz stretli partiu tatranských nadšencov, ktorí jej povedali, že hory si ma raz pritiahnu. Dovtedy som totiž koketoval viac s futbalom, hrával som za Poprad, no to mi nevyšlo. Od 16 rokov som už začal liezť na skalách. Chodieval som pravidelne do Tatier. V lezení som sa dostal aj do B-čkovej reprezentácie Slovenska.“
Horolezci sa na svet dívajú zhora. Výška vám bola užitočná, aj keď ste si dokázali prvýkrát poriadnejšie zarobiť.
„Keď som bol asi tretiak na gymnáziu v Poprade, naskytla sa nám s chalanmi možnosť maľovať kostol v Mníšku nad Popradom. Boli tam maliari, ale nedokázali namaľovať vežu. My sme tu prácu zobrali. Za tri dni sme si zarobili pekné peniaze. Odvtedy nám začali podobné ponuky pribúdať.“
Čo všetko ste si už z výšok vyskúšali?
„Práce sú rôzne - od umývania okien, montáží, náterov konštrukcií, striech. Asi najvyššie som pracoval pri búraní 250–metrových komínov v Poľsku. Nedávno som robil pre americkú firmu veľkú LED obrazovku na multifunkčnej aréne v Krakove. Robievame aj digitálne kocky umiestnené vo výške vnútra štadiónov. Naposledy sme takto boli v Istanbule. Ale robil som aj na fasádach v Prahe, alebo na Sliezskom dome vo Vysokých Tatrách. Chodíme vo veľkom aj za hranice. Sezóna však u mňa trvá zväčša od jari do jesene. Cez zimu sa niečo pritrafí iba občas. Pred rokom som napríklad tri týždne pracoval vo francúzskom lyžiarskom stredisku na príprave majstrovstiev sveta v zjazdovom lyžovaní. Črtá sa to aj teraz. Občas ešte chodíme poodhadzovať sneh zo striech.“
Na prácu vo výške zrejme odvaha a zručnosť nestačí. Je to tak?
„Tak hlavne musíte mať kurz na výškové práce, ktorý zodpovedá platnej legislatíve. Potrebná je kondícia, samozrejme manuálna zručnosť, treba poznať techniku s lanami. Keď pracujete napríklad v 60–metrovej výške na vysokonapäťových stožiaroch, je to poriadne náročné. Musíte dbať na bezpečnosť, k tomu ťahať po konštrukcii farby. Tieto práce ma však bavia, preto to robím. K tomu všetkému aj slušne zarobíte.“
Prelaďme späť na horolezectvo. Na expedícii v Pakistane ste prežili momenty, na ktoré asi nikdy nezabudnete. Po páde ste v obrovskej výške ostali visieť na jedinom prerezanom lane. Čo sa vlastne stalo?
„Liezli sme na 1500–metrovú stenu. Išli sme expedičným štýlom pomocou fixov. Od polovice sme chceli ísť alpským štýlom, teda aby sme neschádzali, všetko sme brali so sebou. Závesnú posteľ na spanie v stene, všetky potreby na varenie z topeného snehu, skrátka všetko, čo potrebujete. Na stene sme strávili celkovo asi dvanásť dní, neprialo však počasie a tak sme sa rozhodli zísť. Chystali sme sa na jednu z posledných dĺžok a pokračovať voľným lezením, bez fixácie. Ťažké pasáže sme mali mať onedlho za sebou. Postavil som sa však na kamenný blok, ktorý sa zo steny odštiepil. Padal som asi 25 metrov. Jedno lano sa mi prerezalo, druhé bolo narezané. Ostal som na ňom visieť. Pamätám si nárazy hlavy a tela. Bol som odretý a mal som zlomenú ruku. Tento dátum viem presne, bola nedeľa 13. júla 2008.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
