Svojím umením vedia roztlieskať, zabaviť a potešiť publikum melodickými piesňami. KOLLÁROVCI už od malých chlapcov spolu hrávali v rodičovskom dome. Ich sen sa stal skutočnosťou a dnes vypredávajú koncerty a svojím novodobým prevedením ľudových piesní si dokážu získať aj mladých fanúšikov. Prerazili nielen u nás na Slovensku, ale aj u našich českých susedov. Ich goralský temperament nenecháva chladné ani mladé fanúšičky, ktoré im posielajú zamilované srdiečka.
Chlapci, kedy a za akých okolností sa kapela Kollárovci dala dokopy?
„Naša kapela Kollárovci vznikla už v roku 1997, keď sme začínali ako 15- 16–roční chlapci. Vznik našej kapely bol spontánny, všetci sme si chceli vytvoriť niečo vlastné, čo nás baví.“
Aké bolo vaše detstvo? Boli ste nezbední loptoši alebo práve naopak? Kedy vás to začalo ťahať k hudbe?
„Už ako malí chlapci sme navštevovali základnú umeleckú školu, chodievali sme do dedinských súborov na zvukové skúšky ku skúseným muzikantom a spoločne sme doma cvičili piesne, aby nám to spolu ladilo. Samozrejme, nie vždy sa nám ako deťom chcelo, ale tá hudba bola stále niekde v nás. Povzbudzovali sme sa navzájom, a keď sme sa zišli na spoločnej skúške, tiež nám bolo veselo (smiech).“
Ako si dnes spomínate na tie úplné začiatky? Bola to hneď skúšobňa, kde ste hrávali alebo ste si nôtili niekde v pivničkách, či v izbách domu?
„Na začiatku to boli 'domáce' zvukové skúšky, až tak sa išlo hrať pre verejnosť. Máme to šťastie, že pochádzame z turistického regiónu, kde bolo hrania dostatok. Chodievali sme najmä do Pienin so staršími muzikantmi, ako napríklad ľudová hudba Pastrnoci, kde sme sa postupne priučili všetkému. Od vzniku našej vlastnej kapely to boli najmä svadby a oslavy, kde sme hrávali.“
Aké skladby ste zo začiatku hrávali? Boli to úplne tradičné ľudové piesne, alebo ste už vtedy mali chuť zachádzať do nejakých vynovenejších verzií?
„Náš prvotný repertoár tvorili najmä ľudové piesne z nášho regiónu, tie, ktoré sme ovládali najlepšie (smiech). Postupne sme skúšali hrať piesne aj z okolitých regiónov a známe moderné skladby. Vlastná tvorba prišla až časom. Tak ako sme sa kryštalizovali my, ako muzikanti, tak sme prispôsobovali aj náš repertoár.“
Podľa vášho názvu je väčšina ľudí presvedčená o tom, že všetci, ktorí v Kollárovcoch hrajú, patria do rodiny. Ako to je?
„Kapela prešla malými zmenami, a to odchodom najstaršieho brata cimbalistu Martina Kollára a sestry Júlie Kollárovej. Účinkovali sme s viacerými externými cimbalistami. Dnešná, stála zostava Kollárovcov, je v podaní troch bratov a to Tomáša, Štefana a Mareka Kollára, bratranec Štefan Repka a veľmi dobrý priateľ Július Michal Hudi.“
Čiže traja bratia neustále pokope, bratranec a kamarát. Aké sú vaše vzťahy v kapele? Nechytáte občas zo seba ponorkovú chorobu, keďže predpokladám, že ako rodina sa stretávate aj na iných miestach ako v skúšobni, či na pódiách?
„Navštevujeme sa aj mimo hrania, vzťahy sú také rodinné a bezkonfliktné. Musím povedať, že ponorkovú chorobu sme zatiaľ nemali. Dúfame, že ani nepríde. Po každom koncerte si povieme, čo bolo dobré, čo treba zmeniť. A keď sme už dlho spolu, tak vieme, že príde aj voľno (smiech).“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
