Cieľom ich výpravy bolo zdolať najväčšiu horu Himalájí Mount Everest. Bez kyslíkových prístrojov vystúpila trojica odvážlivcov Zoltán Demján, Jozef Psotka a šerpa Ang Rita na najvyššiu osemtisícovku. Radosť však vzápätí vystriedal smútok. Jeden z nich sa späť už nevrátil.
POPRAD. Od odvážnej slovenskej misie uplynulo už 30 rokov. Vrchol dosiahala výprava 15. októbra 1984.
V Podtatranskom múzeu otvorili výstavu s názvom Everest, ktorá pripomína nielen samotný výstup na vrchol, ale je aj spomienkou na človeka, ktorý tam položil život.
Veľké rukavice, teplé oblečenie, batožina, čiapky a mačky. Cieľ bol jediný, vyliezť na najvyšší vrch na našej planéte.
„Keď sme sa pred tridsiatimi rokmi rozhodli, že pripravíme výpravu na Everest, nikto tomu neveril. Bola to obrovská práca dať dokopy peniaze, povolenia, všetko, bolo toho veľmi veľa,“ zaspomínal si na prípravy na expedíciu vedúci jej horolezeckej časti Michal Orolin.
Nakoniec sa výprava s obrovským odhodlaním vybrala do Himalájí.
Výstup bol podľa Orolina sprevádzaný aj menšími spormi. Väčšinou sa týkali trasy, ktorou mali ísť.
Expedícia, i keď mala meškanie dva alebo tri týždne, rýchlo postupovala hore. Napriek všetkým peripetiám sa im nakoniec podarilo dostať sa do základného tábora, odkiaľ sa začal samotný výstup.
„Boli tri vrcholové družstvá, ktoré mali rozhodnúť o tom, kto vystúpi na vrchol,“ uviedol Orolin.
Padli tri mená – Zoltán Demján, Jozef Psotka a šerpa Ang Rita.
Jozef Psotka mal vtedy 50 rokov. Aj napriek svojmu veku o tom, že sa túži z tejto výšky pozrieť na svet, vraj nezapochyboval.
„Prosil som ho, aby vydržal, nech idú mladí a že on vyjde na vrchol v ďalších vlnách, ale on už bol na nezastavenie,“ spomína si.
Radosť vystriedal smútok
Hore vystúpili poľskou cestou so slovenským variantom. Posledný útok na vrchol trojici trval približne 8 hodín a 30 minút.
„Bola to obrovská radosť. To sme ešte nevedeli, že o niekoľko hodín príde tá najhoršia správa,“ zosmutnel vedúci horolezeckej časti.
Na streche sveta krátko pobudli a vybrali sa na zostup. Jozef Psotka však začal cítiť neprekonateľnú únavu.
Bola silnejšia ako jeho možnosti. Rozhodol sa vo výške 8 000 m prenocovať. Dole už nezostúpil, zahynul 16. októbra 1984.
„Všetci sme vedeli, že sa vraciame bez Joža, ktorý bol takým naším horolezeckým otcom. Bol našou hybnou silou,“ uviedol Orolin.
Pred svojou smrťou si horolezecká legenda splnila svoj sen. „On na ten vrchol chcel ísť a aj naň vystúpil. Všetky reči okolo toho sú dnes úplne zbytočné, pretože ako sa hovorí, nebol prvý a ani posledný, kto v horách zahynul.“
Spal s ním v stane i bojoval s chorobou
Členom expedície bol aj filmár Miloš Končok. Aj on si na Jožka, alebo ako ho horolezci nazývali, Juzeka zaspomínal. S československou horolezeckou legendou spal v jednom stane. A ako on sám povedal, všetko prežívali tak „ľudsky bližšie“.
Na výprave ich morila aj infekčná črevná chrípka. Juzek mal skúsenosti a vedel ako ju liečiť.
„Staral sa o mňa. Ja som schudol 13 kíl, viete si to predstaviť? Idete do výšky na kyslíkový dlh, berie vám to vodu z tela. A navyše ešte toto. Bolo to hrozné,“ zalovil v spomienkach.
Jedna noc bola natoľko zlá, že sa rozhodol zbaliť si kufre a chcel ísť dole. Nazdával sa, že to už nevydrží.
„Jožo sa zobudil a hovorí mi – ty si blázon, ty sa vyliečiš, ty tu musíš byť, musíš urobiť filmy,“ pousmial sa.
Vďaka Juzekovi Končok ostal. Vrátil sa domov. A v spomienkach mu stále rezonuje posledný záber, na ktorom Juzeka nakrútil. Odchádza na ňom spolu so Zoltánom Demjánom hore, na vrchol.
Pripraviť výstavu bola veľká výzva
Výstavu pripravilo v spolupráci s Podtatranským múzeom aj Múzeum telesnej kultúry v Slovenskej republike.
Riaditeľka tohto múzea Zdenka Letenayová tvrdí, že pre ňu a pre jej kolegov bolo zorganizovať túto výstavu najväčšou výzvou za posledných 29 rokov, odkedy múzeum funguje.
„Aj keď sa zdá, že zozbierať predmety z krátkeho časového obdobia je ľahké, opak je pravdou,“ uviedla.
Predmet, ktorý sa k vystavovateľom dostal ako prvý a naštartoval myšlienku zorganizovať túto výstavu, bol certifikát o prvom výstupe na Mount Everest.
„Každý z nás má svoj životný Mount Everest pred sebou, ale ten pravý je iba jeden. A vystúpiť na jeho vrchol, ako ma upozorňovali horolezci, je dopriate iba niekomu,“ dodala.
Na výstave sa snažili pripomenúť si nielen prvú expedíciu, ktorá na Mount Everest išla, ale aj ostatné, ktorých sa Slováci zúčastnili.
Výstava v Poprade potrvá až do konca novembra.
Mačky, ktoré prežili Himaláje. Zaujali aj najmenších.
Vedúci horolezeckej časti expedície. Michal Orolin si zaspomínal na Juzeka.
Foto k článku: Jana Pisarčíková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
