Stolný tenis v Rožňave a vlastne v celom okrese je už roky neodmysliteľne spätý s menom Jána Kováča. Bol pri jeho začiatkoch v šesťdesiatych rokoch, rovnako aj v ďalších veľkých chvíľach. Pod jeho trénerským dohľadom vyrástlo viacero výborných hráčov.
ROŽŇAVA. Nedávno, v polovici júna, sa Ján Kováč dožil okrúhlych 80 rokov. Stále aktívny, aj keď si už užíva zaslúžený dôchodok
. Osem krížikov je úctyhodný vek a človek má toho veľa za sebou. Spolu s J. Kováčom sme sa ponorili do jeho spomienok.
Študentské časy
Narodil sa v Liptovskom Hrádku. „Mesto bolo mekkou volejbalu, a tak som sa mu počas svojich študentských rokov naplno venoval. Bol som spolu s Milanom Jánskym či bratmi Staršími v žiackom mužstve, ktoré dosahovalo vynikajúce výsledky. Vyhrali sme krajské majstrovstvá a následne sme išli na do Písku na majstrovstvá Československa. Tam sme vyhrali skupinu, no ďalej sme sa nedostali,“ začal rozprávanie Ján Kováč.
Ako junior bol v širšom reprezentačnom kádri volejbalistov. Hrával na poste smečiara. So stolným tenisom začínal ešte na základnej škole. „Vtedajšej meštianke,“ podotkol.
„Založili sme pingpongový krúžok, ktorý trénoval M. Haluška. Mali sme dobré výsledky v rámci okresu, mali sme ísť na majstrovstvá kraja do Košece. No ked si riaditeľ školy zrátal, že to asi nebude jednorazová záležitosť a nemyslel si, že to škola finančne zvládne, tak nás odhlásil.“
V nasledujúcich rokoch bol v popredí záujmu volejbal, stolný tenis bol v úzadí.
Príchod do Geológa
Zmena však prišla s príchodom do Rožňavy, kam sa presťahoval po svadbe v roku 1961. Ako učiteľ ruštiny nastúpil na gymnázium.
Našiel si tu športovo zameraných priateľov. Raz sa ho spýtali, či nepôjde s nimi na majstrovstvá okresu v stolnom tenise.
„Hovorím im, hral som to niekedy, tak to skúsim. Nakoniec som sa dostal až do finále a vyhral ho. Vtedy sa ma predseda telovýchovy pán Lentvorský spýtal, za aký klub som hral. Ja mu na to, za žiadny, len tak som si prišiel zahrať. On mi na to, že nejaký musí napísať. Tak som sa spýtal, aké kluby tu fungujú. Vymenoval ich a medzi nimi bol aj Geológ. Ten sa mi zapáčil, tak som sa stal členom Geológa,“ s úsmevom vysvetlil J. Kováč.
Spočiatku trénoval sám, no ako dorastala mládež, snažil sa ju podchytiť. „Doma v garáži sme mali stále rozložený pingpongový stôl a chlapci tam chodili hrávať. Aj dlho do noci. Majoroš, Majančík, moji synovia Janko a Milanko, stále mali obrovskú chuť, stále chceli hrať a nikdy nepovedali, že sú unavení.“
V žiackych súťažiach tak prišli prvé úspechy. Viackrát boli na majstrovstvách Slovenska či na vtedajšej pionierskej olympiáde.
V Nitre skončili na druhom mieste za Spartou Praha. Rožňava sa takto dostávala do stolnotenisového povedomia.
Na ceste hore
Darilo sa mužstvu dospelých. „Prvý zápas sme hrali doma v Rožňave. V jednej triede gymnázia, ešte teraz je tam hák, čo držal svetlo nad stolom,“ usmial sa J. Kováč a pokračoval: „Ako súpera sme mali Vyšné Hágy, kde bol najlepším hráčom Korbačka. Spolu s Pištom Mackom sme rozoberali, ako súpera a hlavne Korbačku zdolať. No keď prišli, tak sme sa zľakli, že sme hrali ako o život. Vyhrali sme 13:1. Bola to fantázia. Ešte aj teraz na to spomíname, keď sa stretneme.“
Mužstvo rýchlo postupovalo hore, každý rok do vyššej súťaže. Dostali sa až do I. divízie, odkiaľ sa išlo do ligy.
„No ťažko sa bolo tam dostať. O postup sme hrali proti Myslave. Viedli sme 7:5, no oni to rôznymi aj nefér spôsobmi otočili. Prehrali sme. Nemohli sme sa dostať do ligy, aj keď sme na to mali,“ zaspomínal J. Kováč. Mužstvo hralo vtedy v zostave Jánsky, Husár, Koutek, Tomko a J. Kováč.
Aktívne sa stolnému tenisu ako hráč venoval do svojich 45 rokov. „Trochu aj ľutujem, že som to vtedy nechal. Boli sme na turnaji v Revúcej. Boli tri skupiny, v každej bol jeden Kováč a každý ju vyhral. Vo finále som sa tak stretol so synmi Jankom a Milankom. Kým Milana som ešte porazil, Janko porazil mňa a stal sa víťazom. Vtedy som si povedal, keď už ťa deti 'bijú', je načase ukončiť kariéru,“ povedal J. Kováč. Odvtedy sa venoval už len trénerskej a funkcionárskej činnosti.
Počas tej trénerskej vychoval veľa kvalitných hráčov, akými boli Majoroš, Soltész, Z. Gallo či iní. Jeho dvoch synov si všimol Zajíček z Košíc a tak už ako žiaci hrávali za Ruskov v celoštátnej lige.
Naďalej dominovali aj vo svojej vekovej kategórii, o čom svedčia aj štyri diely kroniky. Okrem toho v nich J. Kováč zachytil aj históriu stolného tenisu v okrese Rožňava.
Kronika
Myšlienka začať písať kroniku Geológa prišla po jednom rozhovore pre vtedajšie okresné noviny Zora Gemera.
„Ten rozhovor robili šéfredaktor Ondrej Doboš a Ján Jung. Vtedy som sa rozhodol zachytávať dejiny klubu. Dobre sa robí, ak sú úspechy a nám sa vtedy darilo,“ uviedol J. Kováč. Okrem toho dopisoval do Zory Gemera, často bola celá zadná strana venovaná stolnému tenisu.
Postupne ešte ako hráč sa J. Kováč začal presadzovať aj ako funkcionár v stolnotenisovom hnutí. Začal ako predseda okresného zväzu, päť rokov bol predsedom krajského zväzu. Potom pokračoval do pléna Slovenského stolnotenisového zväzu v Bratislave.
Stolní tenisti z Rožňavského okresu dosahovali úspechy, k tomu usilovná práca zanietených funkcionárov, nečudo, že začali prichádzať aj ponuky z Bratislavy.
Geológ tak organizoval majstrovstvá Československa, Slovenska. Vrcholom v tom čase bol zápas Európskej ligy Československo – Sovietsky zväz v roku 1974.
„Aj keď sme prehrali 3:4, boli to chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť,“ podotkol J. Kováč.
Pamätný bol aj do istej miery exhibičný zápas Rejdová vs. Československo, ktorý bol istým spestrením pobytu reprezentačného tímu v Rožňave.
„Bolo to niečo nenormálne, najlepšia agitácia a propagácia stolného tenisu. V plnej telocvični sa zišla celý Rejdová,“ zaspomínal J. Kováč.
Od turistiky k pingpongu
TJ Geológ Rožňava sa pred stolným tenisom venoval turistike a šachu. S rozvojom stolného tenisu však dostal nový impulz.
„Veľký kus práce urobil vtedajší riaditeľ Geologického prieskumu Š. Molčík, ako aj pán A. Telecký, ktorý sa postaral o halu. Spolu s pán O. Rozložníkom tvorili základ realizačného tímu Geológu,“ povedal J. Kováč. V spomínanej hale hráva Geológ majstrovské zápasy dodnes.
Za tie desaťročia toho bolo mnoho, ale čo naozaj najviac teší J. Kováča z toho, čo dosiahol? „Sú to plody mojej práce. Spočíva to v tom, že vidím, že moja snaha nevyšla nazmar. No úspechy už dosahujú aj žiaci mojich žiakov. Teším sa tomu, že prebrali po mne štafetu a ďalej odovzdávajú skúsenosti,“ zhrnul J. Kováč.
Ak by mohol, zmenil by niečo vo svojom živote? „Keď sa pozriem dozadu, tak si myslím, že nič by som nemenil. Lebo všetko, čo prišlo, bolo z môjho vnútra a to nebola len mechanická robota, ale bolo to všetko zo srdca. Nemôžem nespomenúť manželku Magdalénu, ktorá mala pre nás vždy pochopenie. Určite pomohlo aj to, že sama bola športovkyňa a keď mohla, cestovala s nami. Bez jej pochopenia by to určite nešlo,“ vyznal sa J. Kováč.
„Je to krásna vec, keď svoju profesiu robíte ako hobby. Asi by som nevedel robiť nič iné ako stolný tenis a učenie. Niekedy som sa čudoval, za čo ma platia, lebo som to robil s láskou. Prosto som sa vo svojom povolaní našiel,“ povedal J. Kováč.
Ešte aj dnes sa stáva, že ho na ulici či v obchode oslovia bývalé žiačky. Od roku 1961 do augusta 1978 učil ruštinu na rožňavskom gymnáziu, potom prešiel na miesto zástupcu riaditeľa na strednej zdravotníckej škole, kde pôsobil do roku 1995. Odvtedy si užíva dôchodok.
K životnému jubileu dostal J. Kováč od Východoslovenského stolnotenisového zväzu najvyššie vyznamenanie diamantovú plaketu.
Tých ocenení za ostatné roky dostal už viac, tak s humorom podotkol: „Kým som aktívne pracoval, tak som nedostal nič, keď som prestal, ocenenia sa len hrnú." Jedným dychom však dodal: „Ak by som sa mohol narodiť ešte raz, tak by som nič na svojom živote nemenil.“
Autor: pp
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
