Nedávno sme si pripomenuli 70. výročie vylodenia v Normandii. Na tieto chvíle si zaspomínal aj Štefan Miklánek. Ako tvrdí, je už u nás asi jediný, kto si na hrôzy najväčšej námornej operácie v dejinách ľudstva ešte môže zaspomínať. Prežil ich na vlastnej koži.
POPRAD. Štefan Miklánek prežil peklo operácie Overlord - vylodenie v Normandii. Už 92–ročný pán so srdečným úsmevom, slabším sluchom a neuveriteľnou pamäťou si s nami zaspomínal na dávne časy.
Ako tankista sa zúčastnil na spojeneckej invázii do Normandie v roku 1944, druhú svetovú vojnu ukončil v hodnosti seržanta.
Dostal viacero ocenení, medzi zvlášť významné patrí Rad čestnej légie, ktorý mu udelil francúzsky prezident.
Pochodoval pred Churchillom a zopár slov prehodil aj s kráľovnou Alžbetou.
Zradil ho Ábel
Štefan Miklánek pochádza od moravských hraníc z obce Dolné Srnie. V roku 1939 opustil Slovensko a vstúpil do Československej divízie, formujúcej sa vo Francúzsku, bojoval na strane spojencov.
Pre 17-ročného chlapca rozhodnutie vstúpiť do vojny nebolo jednoduché. V dohodnuté ráno ho dokonca kamarát nechal ísť na strastiplnú cestu samého.
„Pracoval som v Novom Meste nad Váhom na okresnom úrade a mal som kamaráta Ábela, s ktorým sme vždy debatovali o všetkom. Vedeli sme, že do Francúzska ide armáda. Tak sme sa rozhodli, že aj my tam pôjdeme. Kamarát sa však chcel ešte rozlúčiť s rodičmi a oni ho odhovorili. Prišiel som do mesta na stanicu a veru, Ábela tam nebolo. Rozhodol som sa, že idem aj bez neho,“ zaspomínal si Štefan na svoje životné rozhodnutie.
Tŕnistá cesta za bojom
Cestu za bojom si však musel doslova vybojovať. Klamstvami a skrývaním sa za kríky. Ešte v deň, kedy sa rozhodol odísť, došiel až na maďarsko-slovenskú hranicu za Cabaj-Čáporom. Narazil však na strážcov hraníc.
„Opýtali sa ma, ku komu tam idem. Na blízkej budove bolo napísané meno nejakej živnostníčky, tak som im ho povedal. A oni sa ma opýtali, či myslím tú vdovu. Tak som povedal, že áno, veď to je moja teta,“ zaspomínal si Miklánek.
Potom čakal v kríkoch, kým sa nezotmie, a snažil sa ich obísť. Keď si myslel, že sa mu to podarilo, vrátil sa na cestu.
Jeho kroky smerovali na železničnú stanicu, tam stretol Slováka, ktorý ho odhalil. To, že prešiel pešo cez hranicu, prezradili jeho zablatené nohavice.
Aj napriek sľubom si to Slovák nenechal pre seba. „Ani som odtiaľ dlho nešiel a už na mňa čakal maďarský žandár. Odviezli ma do Nových Zámkov a odsúdili ma na dva dni za nedovolené prekročenie hranice,“ povedal Miklánek.
Po rôznych podobných peripetiách sa mu však napokon podarilo dostať až do Rumunska, kde spoznal svojho budúceho spolubojovníka, Tomečka.
Kone vymenil za kurz telegrafistu
Spolu sa z Rumunska loďou dostali do Bejrútu, kde vstúpili do formujúcej sa Československej divízie. Keďže jeho priateľ bol vyučený kováč, priradili ich ku koňom.
„Jeho tam potrebovali, ale ja som s koňmi nemal žiadne skúsenosti. Koľkokrát ma na koňa posadili, toľkokrát ma kôň zhodil. Našťastie sa tam našiel jeden Čech z Paríža. Ten bol v kurze pre telegrafistov. Nechcel tam však byť, tak nás vymenili. Ja som išiel do kurzu a on išiel ku koňom.“
Vtedy Štefan ani netušil, že práve táto výmena ho po vojne posunie v živote ďalej.
„Neskôr som všetko, čo som sa naučil, využil pri práci na popradskom letisku.“
Útek z tanku - jedna z najbolestivejších spomienok
Mnohí zaplatili príliš vysokú cenu za víťazstvo. Podľa Štefana momentálne už je zrejme medzi živými iba jeho veliteľ tanku.
„Ten si už ale nepamätá nič, ani to, kde sme sa nalodili,“ povedal.
Miklánekovi však pamäť slúži na výbornú. Zaspomínal si aj na to najhoršie, čo ich postretlo.
„Pod nami vybuchli protitankové míny. Roztrhlo nám pásy, nemohli sme sa pohnúť z miesta. Nemci nás začali ostreľovať z diaľky asi 7 kilometrov ďalekonosnými delami,“ zaspomínal si ešte aj dnes so slzami v očiach.
Veliteľ roty vtedy poslal jeden tank, aby posádku odtiahol do bezpečia. Keď však videl, ako je to ostreľované, tak zaujal vyčkávacie postavenie za domom.
Aj tam však boli nablízku Nemci. Začali strieľať a zranili jedného z posádky tanku, ktorý ich mal odtiahnuť.
„Keďže hlásili, že majú raneného, museli tank odvolať. Takže nikto nás nemohol odtiahnuť a my sme nemohli iba tak opustiť tank. Až o dve, tri hodiny, keď sme dostali príkaz. To opustenie tanku bolo ako pretekársky útek,“ dodal Miklánek.
Padlo veľa jeho priateľov, veľa vojakov. Štefan však ostal silný.
Stretol sa s kráľovnou Alžbetou
Nezabudnuteľným momentom bolo pre neho stretnutie s kráľovnou Alžbetou. Výsosť navštívila vojenský klub, v ktorom bol ubytovaný.
„Vedúci jej chcel niekoho predstaviť, tak zavolal dvoch kanadských letcov, jedného austrálského vojaka a mňa. So mnou hovorila najdlhšie. Chcela vedieť, ako som sa vôbec do Anglicka dostal,“ zaspomínal si.
Aj napriek bolestným spomienkam, ktoré sa mu vynárajú, sa prednedávnom vojnový veterán spolu so svojou dcérou vrátil do Francúzska na cintorín pozrieť svojich spolubojovníkov. Našli tam však iba hroby niektorých.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
