Tohto roku si chatár z Rainerovej chaty Peter Petras pripomína 50 rokov pôsobenia ako vysokohorský nosič vo Vysokých Tatrách.
Agentúrny text sme doplnili informáciami redakcie Korzára.
VYSOKÉ TATRY. Sobotňajší Deň Rainerovej chaty sa niesol v znamení viacerých výročí.
Tohto roku uplynie 180 rokov od príchodu Jána Juraja Rainera do Vysokých Tatier, 150 rokov od postavenia Rainerovej útulne, 15 rokov od jej znovuobnovenia, a dve súkromné výročia oslavuje aj súčasný chatár Peter Petras, ktorý sa v piatok 16. augusta dožil 67 rokov a oslávil 43 rokov manželstva.
Chata pre tatranského veterána
Peter Petras je nestarnúcim dôkazom toho, že Tatry vedia byť aj milosrdné a dokážu dať človeku toľko, koľko aj dostanú: „Útulňa je pre mňa prekvapením osudu. Keď som robil nosiča, nikdy som nemyslel, že na staré kolená budem chatárom aj ja. Osud mi ju venoval ako starému tatranskému vyslúžilcovi.“
Spomína, že práve chata mu dala na dôchodku nový zmysel života. A napriek tomu, že chatárom je jeho syn, pre ľudí bude vždy on spájaný s malebnou chatou pri Hrebienku. Tá vzhľadom na svoj vek nutne potrebuje zrekonštruovať niektoré časti.
„Musím vymeniť podlahu, zaizolovať chatu od vody, keďže nás často zalieva. Je tu ešte veľa práce,“ hovorí Petras a dodáva: „Obnovujeme aj okolie chaty, ale to ovplyvňujú aj samotní ľudia. Tí sa menia aj v závislosti od spoločnosti. Už nie sú takí srdeční, už je to úplne iné.“
Foto: SITA/Rastislav Ovšonka
Príbehy o nosičoch
Sobota mala pre Petra Petrasa ešte ďalší mimoriadny význam.
„Ani som sa nenazdal, že jedného pekného dňa budem krstiť knihu a tento pekný deň dnes nastal,“ povedal chatár Peter Petras.
Krstným otcom knihy sa stal dlhoročný priateľ Petra Petrasa a človek, ktorý chatára presvedčil, aby knihu príbehov z nosičského života vo Vysokých Tatrách napísal, Mikuláš Argalács.
V knihe rozpráva Peter Petras príhody, ktoré priniesol sám život a bolo by ich škoda zabudnúť.
„Mnoho Tatrancov dnes spomína na rôzne udalosti a zážitky, ktoré prežili v horách. Keď sa oni pominú, pominú sa aj tie príbehy, ktoré sú mnohokrát zábavné, ale i poučné a dramatické,“ uviedol Peter Petras.
Takýmto spôsobom sa podľa neho vytratilo už mnoho ľudí a príbehov.
Za to, že je nosičom, vďačí bratovi
Za to, že sa z neho stal horský nosič, vďačí Peter Petras svojmu bratovi Jozefovi.
„Najskôr som chcel byť smetiarom, námorníkom, cestovateľom. Prvýkrát som mal krošňu, keď som bol v siedmej či ôsmej triede a vyniesol som jednu plynovú bombu na bývalú Chatu kpt. Nálepku. To bola moja prvá vynáška,“ uviedol Petras.
Za 50 rokov nikdy neoľutoval, že sa dal na dráhu horského nosiča.
Vynášku na chatu absolvoval aj dnes, keď si okrem rôznych potravín vyniesol aj svoju novú knihu.
Za obdobie, čo nosí vo Vysokých Tatrách, sa podľa neho „kilogram, ani zemská príťažlivosť nezmenili, snáď ľudia, ktorí robia túto robotu,“ uviedol Petras.
Starolesnianska poľana počas osláv Dňa Rainerovej chaty. Foto: SITA/Rastislav Ovšonka
Dnes chodia nosiči po horách ako manekýni
Kedysi chodili nosiči v obnosených topánkach, roztrhanom tričku či starých golfkách. „Dnes tí chlapci chodia ako manekýni a veľmi ma hnevá, keď majú v ušiach slúchadlá a nepočúvajú šum doliny a nemajú spätnú väzbu s okolím,“ uviedol Petras. Mladým nosičom to však nevyčíta.
Za 50 rokov, čo Peter Petras pôsobí v horách sa podľa neho najviac zmenili Tatry po spoločenskej stránke.
„Kedysi mali ľudia bližšie k sebe, častejšie sme sa stretli, zabavili sme sa. Oveľa viac sme žili spolu. Samozrejme, bolo to spojené so zábavou i následkami, ktoré takéto zábavy prinášajú a aj to je v knihe, ktorú sme dnes pokrstili,“ uviedol.
V knihe spomína aj na obdobie pred 15 rokmi, kedy znovuoživil Rainerovu útulňu.
„Keď si odmyslíme moderné smeti,ako pampersky, plastové fľaše, tak tu bol neuveriteľný neporiadok. Z chaty sme vyviezli 36 vriec odpadu, kým sme mohli vôbec začať niečo robiť,“ povedal Petras.
Okolo chaty neboli chodníky, zábradlia, lavičky, chata bola do polovice zarastená žihľavou.
Chatár z Rainerovej chaty Peter Petras a krstný otec knihy Mikuláš Argalács počas krstu Petrasovej knihy. Foto: SITA/Rastislav Ovšonka
Chata slúžila ako smetisko a toalety
K prvej obnove chaty došlo ešte v 80. rokoch, avšak nedostala zmysluplné využitie a tak pre mnohých turistov chata slúžila ako smetisko, prípadne verejné toalety.
Po obnove, ktorú začal Peter Petras pred vyše 15 rokmi zostali z chaty len tri kamenné múry. Všetko ostatné je už nové. Aj po 15 rokoch od obnovenia prevádzky však chata stále potrebuje opravy.
Počas sobotňajšieho Dňa Rainerovej chaty si na najstaršiu vysokohorskú chatu vo Vysokých Tatrách našli cestu stovky ľudí.
Peter Petras aj tohto roku pripravil pre záujemcov Nosičskú próbu, kedy si mohol ktokoľvek vyskúšať nosenie 60 kg nákladu.
Pre deti pripravil chatár súťaž v maľovaní. Najobliehanejšou osobou však po celý deň bol sám Peter Petras, ktorý rozdával autogramy do svojej knižnej prvotiny.
Peter Petras pripravujúc pre záujemcov "nosičskú próbu". Foto: SITA/Rastislav Ovšonka
Čaro útulne láka domácich i zahraničných turistov
Medzi návštevníkmi Rainerovej útulne bolo možné počuť nielen slovenčinu, ale aj nemčinu, poľštinu, maďarčinu či češtinu.
„Na chate som prvýkrát. Do Tatier však chodím už 50 rokov a chýba mi tu les. Nielen v okolí chaty, ale v celých Tatrách,“ prezradil Karel Kunt z českých Krkonoš.
Rovnako prvýkrát boli na chate aj manželia Kováčekovci z Považskej Bystrice. Keďže chata je iba na skok od Tatranskej magistrály, rozhodli sa odbočiť k nej: „Toto prostredie sme poznali zatiaľ iba z televízie. Je pre nás ešte väčším zážitkom, že tu je teraz taká akcia. Chata je veľmi príjemná. Vidieť v nej nesmierny kus práce. Obdivujem ľudí, ktorí sa na to dali, aj pána Petrasa a ďakujem mu, že ju tak udržuje.“
Chatár z Rainerovej chaty Peter Petras počas ukážkovej vynášky na Rainerovu chatu. Foto: SITA/Rastislav Ovšonka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
