Takmer 250 rokov na prelome 13. a 14. storočia tu mal svoje miesto kláštor. V zrekonštruovaných ruinách sa už tridsať rokov schádzajú aktivisti z celého Slovenska, aby tu pri práci strávili leto.
KLÁŠTORISKO. Otcom tejto tradície táborov je docent Michal Slivka, ktorý pôsobí na katedre archeológie.
Hovorí, že odkryť ruiny kláštora a nechať ich tak, by bolo škoda, pretože by spustli. A tak už 30 rokov ich nadšenci udržiavajú v dobrom stave. Za tri desiatky rokov sa tu vystriedalo asi 4-tisíc dobrovoľníkov.
V tábore sú aj skalní aktivisti, ktorí tu trávia svoje letné dovolenky, najstarší z nich má 76 rokov. Vzniklo tu 35 manželstiev, preto na Kláštorisko už chodievajú pracovať celé rodiny.
Tábor nie je pre tých, ktorí by chceli dovolenku tráviť pasívne, opaľovaním sa a vylihovaním na slnku. Celý deň sa tu tvrdo fyzicky pracuje.
V čase našej rannej návštevy, väčšina tábora spala, deň predtým neskoro do noci pracovali. Výnimkou sú Irena a Adrián. Preto nás sprevádzajú táborom a rozprávajú o živote v ňom.
Nepočíta roky ani kilometre
Irena žije pri Prahe, po celý rok pracuje zavretá v kancelárii. Pre niekoho by sa mohla javiť veľmi spontánna.
Informácie o tábore v Slovenskom raji totiž našla na internete, sadla do autobusu a ocitla sa na Spiši. Bez toho, aby sa s niekým dohodla, pýtala sa, či informovala, vošla rovno do tábora a bola jednoducho na Kláštorisku.
„Najprv si ma ostatní chvíľu obzerali, potom povedali, poď medzi nás. Hneď mi zadelili prácu, čo mám robiť a všetko bolo fajn,“ úprimne s detskou radosťou opisuje sympatická Pražanka, ktorá sa vie na človeka pozerať hlbokými modrými očami.
Ráno vstáva ako prvá, hovorí, že je to výhoda, pretože ostatní sú potom za ňou pozadu. Poväčšine je v kuchyni, ale hovorí, že tu sa práca nedelí na mužskú a ženskú, každý robí, čo najlepšie vie.
„Varíme z dostupných surovín, musíme minúť všetko, čo príde pod ruku. V týchto podmienkach sú to jednoduché jedlá,“ opisuje.
Irena nepočíta roky ani kilometre, preto nám nevie presne povedať, koľko rokov už trávi leto na Kláštorisku, ani aký údaj o narodení má v občianskom preukaze.
Zavreli ho do kuchyne
Adrián z Galanty spomína, ako prvýkrát prišiel na Kláštorisko v roku 1997.
„Kamarát študoval históriu, dotiahol sem celú partiu kamarátov. Hneď sa mi tu páčilo, naučil som sa tu tesárčine, či murovať so skalami,“ opisuje Adrián.
Po prvotných miernych rozpakoch z našej návštevy sa Adrián rozhovorí a spomína príbehy, pri ktorých je ťažké udržať vážnu tvár.
„Jeden rok ma zavreli na dva týždne do kuchyne. Boli tu totiž kuchári vegetariáni a tí nevedeli, čo si počať s údeným kolenom vo fazuľovej polievke. Varil som dva chody, mäsité a pre vegetariánov. Raz mi nedalo a dal som im do polievky aspoň šupky zo slaniny. Zistili to pri treťom tanieri, keď si dávali dupľu, to bolo cirkusu,“ smeje sa Adrián.
Oblohu majú bližšie
Život je tu iný ako v mestskej civilizácii. Ak sa chcú umyť, či najesť, musia si nanosiť vodu, drevo, založiť oheň, a to potom sa vraj všetko vníma inak, iná je aj chuť vareného jedla.
„Tábor je tu pre záchranu a údržbu odkrytého areálu. Lenže má aj duchovné posolstvo, aby si ľudia prehĺbili vzťah k prírode ale hlavne k sebe, jeden k druhému. My tu máme večer bližšie oblohu ako v Bratislave, aj rána sú tu úplne iné ako v meste,“ povedal M. Slivka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
