Matka so šiestimi deťmi v čase deportácií Židov dokázala statočne ukrývať manželov. V malom bunkri ich zatajila aj počas jednej hroznej noci. Nemci ich totiž prepadli vo vlastnom dome, keď všetci spali.
STARÁ ĽUBOVŇA. Našťastie celý hrdinský príbeh sa skončil šťastne. Prežili záchrancovia i ukrývajúci sa.
Rodine Lampartovcov bolo vďaka ľudskej pomoci v roku 1998 udelené svetové ocenenie Spravodliví medzi národmi. Viac o rodine priblížila historička Monika Pavelčíková.
Šťastím v nešťastí možno nazvať osudy Dávida Trauriga a jeho manželky Sereny. Muž židovského pôvodu zo Starej Ľubovne sa počas vojny najprv odišiel ukrývať so sfalšovanými dokladmi do Michaloviec.
Tam sa oženil s pani Serenou. Nebezpečné to však bolo aj v Zemplíne, preto sa v roku 1943 vrátil do svojho. Bola jar.
„Priateľkou Traurigovcov v Starej Ľubovni bola Salomea Zvolinská. Tá sa dvojicu rozhodla ukrývať ako prvá. Bolo jej však avizované, aby si dávala pozor. Za pomoc Židom sa totiž vraždilo, ľudí čakala smrť. Premiestnila ich teda k svojej dcére Márii Lampartovej. Tá žila v malom domčeku so šiestimi deťmi,“ priblížila záznamy M. Pavelčíková.
Žena s deťmi bola chudobná, jej manžel a otec ich detí bol v tom čase pracovať v Amerike.
Kým spali, Nemci im urobili v dome raziu
Hrdinka Mária Lampartová oboch prenasledovaných ukrývala. Najprv to bolo v stodole na hospodárskom dvore. Keď prišli mrazy, tajne ich uchýlili aj v dome. K židovským manželom sa prišiel ukryť aj Dávidov brat Jozef.
„Nikto o nich nevedel, bolo to prísne utajené. Brata Jozefa však doviedol muž, ktorý bol neskôr údajne udavačom. O všetkom sa teda dozvedeli Nemci. Jednej noci urobili raziu. Jozef spal na posteli pri synovi pani Lampartovej - Jánovi. Jeho zobrali, manželov však nie,“ povedala historička.
Nočná udalosť prinútila všetkých rozmýšľať o bezpečnejšom úkryte. Lampartovci sa rozhodli manželov presťahovať do kuchyne domčeka za pec. Najstarší syn Ján urobil šikovnú skrýšu za pomoci muriva.
„Stena bola maskovaná, manželia mali veľmi malý priestor. Vzduch im privádzal iba malý otvor. Bolo tam miesto iba na sedenie a ležanie. Raz denne im Mária nosila stravu. Všetko však celá rodina prežívala s nimi. Žili v dennodennom strachu. Veď počas razie stačilo iba zakašľať... Bolo to skrátka hrozné,“ poznamenala M. Pavelčíková, ktorá informácie o dňoch hrôzy čerpala aj z ústnych podaní rôznych pamätníkov.
Z úkrytu vyšli so slzami, Máriu začali bozkávať
Koniec vojny sa blížil a s ním aj koniec prenasledovania Židov. Konečne nastal vytúžený deň. Dávid a Serena mohli vyjsť z úkrytu. Vtedy pristúpili k nohám pani Márie.
Ich pohyb bol z malého priestoru zmeravený, v očiach mali slzy. Máriu začali bozkávať. Záchrankyňa im povedala, že všetko, čo pre nich vykonala, bola jej ľudská povinnosť. Bola rada, že všetci sú nažive.
No po vojne sa našli ľudia, ktorí Máriu ohovárali. Musela tak často znášať spoločenské poníženie. Ona však mala vztýčenú hlavu.
Manželia Traurigovci odišli po vojne do Austrálie. Na prekvapenie ich tam vyhľadal aj Dávidov brat Jozef, ktorého sme spomínali pri razii Nemcov v domčeku Lampartovcov. Prežil, zrejme sa mu podarilo Nemcom utiecť.
Podobných osudov ako u Lampartovcov bolo nielen na Slovensku mnoho. Až 25 z nich je v súčasnosti opísaných na výstave (Ne)Zabudnuteľní v galérii Provinčného domu.
Zaujalo nás
Delili sa o strach a chlieb
Svedectvo Lampartovcov ostalo zachované aj vďaka ich najmladšej dcére – Terézii Bocanovej. Tá celú udalosť ako maličké dieťa zažila. Žije v Prešove. Aj na základe toho boli Lampartovci neskôr odmenení medailou Spravodliví medzi národmi. Tu je jej výpoveď o jednej hrôzostrašnej noci. Zapamätala si ju ako dieťa.
„Raz sa stalo, že do stodoly sa nasťahovali nemeckí vojaci s koňmi a Dávid a Serena boli v bunkri. Bolo to strašné! Všetci sme doma plakali, čo bude s nimi. Ale potom vojaci s koňmi odišli. Vtedy to bolo hrozné. Dnes si je len ťažké predstaviť, koľko strachu sme vtedy prežili. Za ukrývania Židov bol jediný trest. Pamätám si, že potom mama s bratom uvažovali o bezpečnom úkryte v dome, čo aj realizovali, pričom využili 'hluchý ' priestor za pecou v izbe, v ktorej sme žili. Brat za spomínanou pecou urobil jednu stenu (vymuroval to po nociach). V tom múre nechal otvor s dvierkami, ktorými dostávali jedlo a mohli sa pretiahnutím tela dostať do izby. Na to sa pribil vešiak a povešali sme staré kabáty, aby nebolo vidieť ani milimeter, že tam niečo je. Na protiľahlej strane bunkra bol urobený malý otvor, aby Dávid a Serena mali trocha vzduchu a mohli dýchať. Z vonkajšej strany sa po celej stene dali police a na ne sa poukladali hrnce, fľaše a podobne. Malinké okienko nebolo vidieť, v úkryte bola stále tma a miesto len pre dvoch ľudí. Vytrpeli si dosť, ale nás blažilo, že sa nedostali do koncentračného tábora. Delili sme sa o strach a chlieb.“
rin
V Ľubovni žilo 351 Židov
Počas druhej svetovej vojny neobišli transporty prenasledovaných Židov ani Starú Ľubovňu.
Podľa záznamov ešte v 30. rokoch minulého storočia ich žilo v meste 351. Išlo o obchodníkov, remeselníkov, lekárov či advokátov.
Mnohých však odvliekli, iným sa podarilo ujsť.
rin
Statočná rodinka. Mária Lampartová so svojimi šiestimi deťmi. Reprofoto: Peter Rindoš
Zachránení. Manželia Traurigovci odišli po vojne zo Starej Ľubovne do Austrálie. Reprofoto: Peter Rindoš
Pozostalí. Po svojich hrdinských predkoch dnes žijú v Starej Ľubovni ich potomkovia. Niektorí si prišli vypočuť, ako to celé bolo. Foto: Peter Rindoš
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
