Z tmavovlasého Matúša priam srší rebelantstvo. Janove blond kadere na druhej strane pôsobia anjelsky nevinne. Zjav ale často klame. Keď Miženkovci počas vystúpenia spustia svoje kreácie, nik nemôže pochybovať, že sú rodina.
POPRAD. Talent zdedili po otcovi Jánovi Miženkovi, ktorý je vedúci Matejovskej dychovky. Vďaka nemu na hudbe vyrastali.
„Náš tato nás priviedol k nástrojom, na ktorých hráme,“ konštatuje Ján.
„Podľa mňa malé dieťa ide automaticky k tomu, čo vidí. Nám ako malým deťom tato doma vyhrával na trúbke,“ spomína Matúš.
Svoje hudobné nadanie bratia neskrývali. „Prvýkrát som sa prejavil asi niekde pri pôrode, keď som začal vrieskať na celú pôrodnicu. Pred pôrodom som chcel byť asi futbalista,“ opisuje Matúš svoje spevácke začiatky.
Keď mal Matúš sedem rokov, začal navštevovať v postate z donútenia rodičov Základnú umeleckú školu (ZUŠ) v Poprade. Učil sa hrať na zobcovu flautu.
„Keď mi rodičia oznámili, že budem robiť prijímačky na ZUŠ, vbehol som do izby, hodil sa na posteľ a začal plakať, že nechcem odísť od mojich spolužiakov a z mojej školy,“ spomína teraz už s úsmevom Matúš.
Na zobcovej flaute sa v ZUŠ učil hrať ako sedemročný aj Ján. Po prvom roku ho vyhodili. „Hranie mi šlo, ale problémom bola teória, lebo sa mi nechcelo učiť noty a to, že ten a ten zložil to a to.“
Matúš ZUŠ dokončil aj napriek problémom, ktoré si v puberte sám vyrobil: „Vždy som bol a aj budem kvietok.“
Športové nadanie
Bratia sa naučili hrať na rozličné nástroje ako gitara či bicie. Okrem hudby majú nadanie aj na športy. Ján sa plávaniu venoval profesionálne na základnej škole a súťažil aj na majstrovstvách Slovenska.
„Športovať predsa treba. Keď som chodil na ZUŠ, tak ma trápilo, že spolužiaci a kamaráti vonku behali, hrali futbal a ja som musel doma cvičiť,“ osvetľuje Matúš.
Ján sa vyučil za kuchára – čašníka a varenie je jeho záľubou: „Počas školy ma dávala majsterka na prax do veľkovývarovní, kde sme varili z veľkých hrncov. Teraz radšej varím iba pár porcií. Baví ma variť a hlavne jesť.“ Jeho koníček sa ale na jeho postave neprejavuje.
Matúš svoje hudobné vzdelanie rozširoval na Konzervatóriu Košice a začal navštevovať Konzervatórium v Banskej Bystrici. „Vysokú školu som ale nedokončil, nie som veľmi študijný typ,“ priznáva.
Foto: Lenka Schmidtová
Pestré hudobné skúsenosti
Pred tým, ako sa bratia stali súčasťou kapely Smola a Hrušky, pôsobili v rozličných hudobných telesách. Matúš hrával v Matejovskej dychovke, do ktorej ho priviedol otec.
„Prvá rocková kapela bola Perpetuum mobile z Popradu. S nimi som začal hrávať po festivaloch.“ Okrem tejto kapely pôsobil ešte v mnohých ďalších.
Ján v Matejovskej dychovke neúčinkoval: „Chceli ma tam, ale mňa to nelákalo. Dychovku počúvam odmala a sa mi to akosi zunovalo.“
Išiel radšej spievať do popradskej metalovej kapely DVD Lucy. S kamarátmi sa pokúsili rozbehnúť ešte jednu kapelu.
Do kapely Smola a Hrušky sa ako prvý dostal Matúš.
„Vtedy som žil už druhý rok v Banskej Bystrici. Oslovili ma, ja som to prijal a tak som sa vrátil späť do Popradu .“
Toto sa odohralo pred štyrmi rokmi. „Vtedy brat ešte nevedel hrať na trombóne. Potom mi napadlo, že potrebujem k sebe ešte dychára, tak som prehovoril brata, že to nie je až tak ťažké naučiť sa, keď som to zvládol aj ja,“ vysvetľuje Matúš a Ján dodáva: „Veď sme predsa rodina.“ Tak sa Ján naučil hrať na trombón a do kapely nastúpil zhruba rok po Matúšovi.
S kapelou absolvovali množstvo koncertov. Trému už nepociťujú. Na svoj prvý koncert v ZUŠ spomína Matúš s pobavením: „Mamka mi ho stále pripomína. Keď ma vyhlásili na pódium, išiel som štýlom ľavá ruka, ľavá noha, pravá ruka, pravá noha. A teraz sa teším, že budem stáť na pódiu a pocítim tú energiu z ľudí.“
Ján s trémou nikdy problémy nemal: „Asi s vekom zmizla. Ale pamätám si, ako som v škôlke vždy pred vystúpeniami plakal. Ale najväčšiu trému som mal na MS v plávaní, kde som jednu disciplínu strávil na záchode a potom ma diskvalifikovali.“
Hádajú sa ako bežní súrodenci
Tak ako všetci súrodenci, aj Ján a Matúš sa dokážu poriadne pohádať. „Hádame sa a bijeme sa,“ smeje sa Matúš.
„Dokážeme si poriadne vymeniť názory a dať si rôzne tituly,“ prezrádza Ján. Ešte sa však nestalo, že by boli pohádaní tak, že nechceli vstúpiť na jedno pódium .
Na otázku, čo považujú za svoj najväčší úspech v kapele Smola a Hrušky, Ján odpovedá: „Nové CD. Každý koncert je dobrý a mám z neho veľké zážitky, ale to nie je hmatateľné.“
Matúš za najväčší úspech považuje, že ľudia vedia, kto je: „Nejde mi o to, aby som bol slávny, ale o to, že ľudia vedia, že ja som ten Matúš, ktorý hrá na trúbke a na pódiu vystrája.“
Vadí im, že ľudia ich berú inakšie. „Ideme v Poprade do obchodu a už počujeme za chrbtami, ako si ľudia šepkajú,“ sťažuje sa Matúš.
Ján si zo začiatku myslel, že sú to halucinácie: „Ja sa stále cítim ako hlúpy Jano z bytovky zo sídliska a necítim sa byť taký, za akého ma ľudia pokladajú.“
Kapela ich neuživí, musia pracovať aj manuálne. „Okrem hudby sa venujeme i striekaniu dielcov,“ hovorí Ján.
Na koncerty im totiž chodí menej ľudí ako po minulé roky.
„Ľudia šetria. Je kríza, málo peňazí, tým pádom chodí málo ľudí na akcie. Preto robí Smola a Hrušky aj benefičné akcie,“ vysvetľuje Matúš.
Koncertovanie prináša aj nepríjemné situácie
Pri koncertovaní zažili množstvo zážitkov, príjemné i nepríjemné. Ján ako najnepríjemnejšiu situáciu uvádza pád do blata na nedávnom koncerte v Podhájskej.
„Pršalo a všade bolo veľa blata. Podarilo sa mi ostať čistý aj po tom, ako som sa hodil do davu a ľudia ma nosili na rukách. Ale keď sme balili veci po koncerte, šmykol som sa a bol som celý zablatený.“
Pre Matúša bol najnepríjemnejší zážitok, keď musel odohrať koncert v trenírkach: „Počas koncertu som sa spotil. Namokli mi rifle, vykopol som nohu a rifle sa mi roztrhali.“
Ján ho dopĺňa: „Najviac sa mi páčilo, keď si chcel dať rifle dole, postavil sa na jednu nohavicu, trhol nohou, pošmykol sa a spadol.“
Miženkovci koncertujú veľmi radi a vždy sa dokážu poriadne odviazať.
„Keď ľudia vidia, že my sa bavíme na pódiu, tak sa bavia aj oni. Ide o výmenu energií,“ myslí si Ján. Na publiku si cení najmä spoluprácu: „Najlepšie je, keď poviem, že urobte to a oni to urobia.“
Má aj svoj obľúbený pokrik: „Som známy pokrikom Ruky hore, ruky ruky hore.“
Matúš vlastný pokrik nemá, ale rád rozpráva do mikrofónu vo východniarskom nárečí: „Hoci mi to chalani z kapely zakazujú, rád používam šarišské nárečie, čiže rád gadžujem. A aj naschvál zaťahujem.“
Foto: archív kapely
Gesto od publika
Ako najpríjemnejší zážitok bratia spomínajú situáciu, keď sa im publikum začalo zbierať na benzín.
„Mali sme koncert, ktorý organizačne skrachoval a neprišli tam ľudia. Organizátor nás nevyplatil,“ hovorí Matúš.
Kapela sa rozhodla vystupovať aj napriek tomu. „Po koncerte nás smädilo a začali sme spievať Hrkú hrkú, máme sucho v krku. Ľudia nám začali dávať fľašky pod pódium. Keď sme povedali, že hráme zadarmo, tak jeden muž vyskočil na pódium, zamával 50–eurovkou a vyhlásil do mikrofónu verejnú zbierku. Nakoniec nám tie peniaze aj tak niekto ukradol,“ dodáva Ján.
Miženkovci sa inej ako hudobnej kariére neplánujú venovať. „Keď chceš byť hudobníkom celý život, musíš byť maximálne tvorivý,“ vysvetľuje Ján.
Chce ostať hudobníkom aspoň do šesťdesiatky. „Človek musí byť muzikantom hlavne srdcom. Ak hudba človeka raz baví, tak ho to bude baviť celý život,“ uvádza Matúš.
Myslia si, že by bolo asi ťažké zaujať každú generáciu, keďže preferencie sa menia. „Ani jeden muzikant nevie, čo platí na ľudí. Môžeme urobiť neskutočne ťažkú skladbu a ľudia ju nemusia mať radi. A pesnička Som na...baný, ktorá vznikla za tri dni, je na koncertoch najväčšia pecka.
Vizitka
Miženkovci
Bratia Matúš a Ján Miženkovci sú rodáci z Popradu.
Starší Matúš sa narodil 21. októbra 1985. Absolvoval Základnú umeleckú školu (ZUŠ) v Poprade a konzervatórium v Košiciach. Začal študovať aj na konzervatóriu v Banskej Bystrici, ale túto školu nedokončil. Pôsobil v Matejovskej dychovke a rozličných kapelách ako napríklad Perpetuum Mobile, Kubiz, Junkless a iné. Členom kapely Smola a Hrušky je už štvrtý rok a hrá na trúbku.
Ján sa narodil 28. januára 1990. Na ZUŠ absolvoval len prvý ročník. Vyučil sa za kuchára – čašníka na Súkromnej strednej odbornej škole Poprad – Veľká. Hral a spieval v popradskej metalovej kapele DVD Lucy. V kapele Smola a Hrušky pôsobí už tretí rok a hrá v nej na trombón.
Foto: Lenka Schmidtová
ls
Autor: Lenka Schmidtová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
