S vodou sa spriatelil až v Izraeli, kam odišiel po vojne z bývalého Československa. Jeho návraty na Slovensko sú dodnes späté so spomienkami na holokaust, ktorý ako jeden z mála prežil.
POPRAD. Bola ponurá jar 25. marca 1942 a na popradskej stanici vyšiel na svoju cestu prvý transport do Osvienčimu, ktorý do pažeráka smrti odviezol 88-tisíc obetí židovského vierovyznania. Od tých čias už v rieke dejín uplynulo mnoho rokov a neďaleko popradskej stanice v útulnom hoteli Tatra sedí pri voňavej káve jeden z tých, ktorí prežili - David Sivor (78), ktorý mal vtedy sedem rokov. Teraz už do mesta pod Tatrami chodí pravidelne ako vedúci výpravy s mladými plavcami z Izraela.
Je to už sedemdesiat rokov. Ako mohol taký malý chlapec, ktorý sa mal naháňať po lúkach s kamarátmi a poznávať v škole prvé slovíčka, prežiť ten strach a hrôzu?
Naša rodina je dnes, ako aj v tých časoch židovského vierovyznania. V roku 1942 sme museli definitívne opustiť naše domovy. Rodičia museli ujsť, nevedel som vôbec, kde sú a ja som sa ako zázrakom zachránil tak, že ma striedavo skrývali v kresťanských rodinách.
Viete, to bol v tých časoch naozaj Boží zázrak, pretože ani sám už dnes neviem, ako sa to prihodilo, že si ma niekto vzal do rodiny, pretože moji rodičia peniaze nemali a mnohé rodiny vtedy ukrývali deti, iba ak sa im zaplatilo! Jedna z mojich nových rodín žila v Bratislave na Kolibe, druhá niekde v Biskupiciach, ďalšia vo Veľkých Levároch. Bolo pre mňa veľkým šťastím, že ma prijali, ako by som bol ich. Pritom riskovali vyvraždenie vlastnej rodiny.
Dodnes ich hľadám, teda presnejšie, niekoho, kto ešte žije. Spájalo nás vtedy príliš veľké puto, na to sa nedá zabudnúť.
A čo vaši rodičia, príbuzní? Stretli ste sa po vojne?
Mamička spolu so starou mamou akoby zázrakom prežili koncentračný tábor Terezín. Otec našťastie tiež zostal medzi živými, takže sme sa po tých rokoch hrôzy mohli opäť uvítať. No nie nadlho. Ale aj po vojne sa časy zmenili, náš domov sme už nadobro stratili, nevedeli sme, kde a ako hľadať tých, ktorí prežili.
Bol hlad, choroby, neistota budúcnosti, ktorú nastolil komunistický režim. A práve v roku 1949 bola posledná príležitosť emigrovať z Československa do Izraela. Mamička však mala veľmi chorú mamu a do rodiny pribudol i ďalší malý člen, môj brat, tak rodičia zostali. Poviem vám pravdu - dodnes nechápem prečo.
Potom sa hranice náhle uzavreli a moja rodina, aj napriek snahe, už do Izraela prísť nemohla. Písali sme si, ale vládol tu ďalší totalitný režim, cenzúra, kontroly. Naše listy nám polícia čítala a sami rozhodovali o tom, či nám ich vôbec doručia. Bolo mi nesmierne smutno, bol som sám, ale živý.
Kto sa o vás staral v Izraeli a kde ste tam boli? Mohli ste rodinu v totalitnom Československu niekedy navštíviť?
Mladosť som spolu s ostatnými 14-15-ročnými mládežníkmi strávil v kibuci Kfar Hamakabi, kde sme mali všetko potrebné. Každý deň sme však museli štyri hodiny pracovať na poľnohospodárstve a ďalšie štyri hodiny sme sa učili. Ale to nebola klasická škola, dnes by sa dalo povedať, že to bola škola národov, naši učitelia hovorili po hebrejsky, jeden pochádzal z Hodonína, ale zase nevedel po slovensky, ďalší z Podkarpatskej Rusi, z Užhorodu. Po čase sme sa naučili už dobre po hebrejsky aj my, mladí.
Potom som bol na vojenčine a tak nejako plynul čas a spomienky. Pre mňa bola po rokoch nezabudnuteľná prvá návšteva Prahy, a to bolo v roku 1956, keď sa tam konala spartakiáda a vláda socialistického Československa mne spolu s niekoľkými povolila vstup.
Nakoniec, po veľmi dlhom čase, mohli i moji rodičia prísť do Izraela, ale bolo to až v roku 1964, keď mohli opustiť komunistické Československo. Avšak bez ničoho, s prázdnymi rukami. Stará mama už nežila a rodičia mali tiež nalomené zdravie. Dnes už obaja nežijú.
Dlhé roky ste aktívny plavec a tréner reprezentačného tímu plavcov, boli ste na mnohých majstrovstvách sveta a olympijských hrách. Láska k tomuto športu vznikla ešte u nás?
V Československu má veľmi veľa športov už dlhé roky svoju tradíciu – či už je to atletika, futbal, hokej, zimné športy, maratón. Tak aj my sme boli týmto už v detstve ovplyvnení, no predstavte si, plávať som nevedel. V roku 1951 začali v našom kibuci stavať bazén a jeden fanatik do plávania, Trnavčan Jozef Teleky ma tým postupne doslova nakazil.
Viete, poviem vám pravdu, prečo som vlastne dovtedy nevedel plávať. Na Slovensku sa nám smiali a robili si z nás posmech, poniektorí nás aj bili. Musím povedať, že antisemitizmus bol na Slovensku zakorenený.
Plávanie ma natoľko nadchlo, že som sa mu v novom domove začal aktívne venovať, odoberal som však aj československý časopis Plávanie, práve vďaka nemu viem rodnú reč doposiaľ. Po pár rokoch v kibuci, po odchode trénera olympijského tímu Izraela, som zaňho nastúpil do funkcie národného trénera a tak som sa potom s plávaním dostal až na OH do Barcelony, Sydney, Soulu.
Dokonca som bol aj komentátorom pre rozhlas, neskôr už ako komentátor izraelskej televízie som navštívil jedenásť majstrovstiev sveta a nakoniec som skončil ako generálny tajomník Zväzu plávania.
Už som prestal trénovať, ale venoval som sa dlho aj vojnovým invalidom zo športových spoločenských centier. Život som dobrovoľne zasvätil plávaniu – robím to už päťdesiat rokov.
V súčasnosti sa stále častejšie vraciate do miest vášho detstva. Je už teraz čas na odpočinok?
Až teraz, v dôchodkovom veku mám čas na veci, ktoré som ešte nestihol. Začal som robiť veci, ktoré ma zaujímajú. Niekedy, keď som u syna v Prahe, tak aj píšem. Chcel by som ukázať minulosť budúcnosti. Slovensko pre mnohých Izraelčanov nemá dobré meno, zvlášť pre moju generáciu, pretože tu trpela, umierala. Preto sa i ja snažím tento pohľad zmeniť.
Povedali ste, že chcete ukázať minulosť budúcnosti. Ako sa to prejavuje pri vašich návštevách na Slovensku?
Snažím sa naše národy prepojiť a zbližovať, a to nielen po stránke športovej, ale aj umeleckej a folklórnej. Už dlhšie pôsobím ako aktívny člen obchodnej komory česko-slovensko-izraelských vzťahov. Pred tromi rokmi som napríklad dostal pozvánku z Giraltoviec, odkiaľ ma oslovil riaditeľ jednej školy pre mentálne postihnuté deti, ktorý pre takto postihnutú mládež robí folklórny festival. Musím priznať, že s tak postihnutými ľuďmi som sa stretol po prvý raz. Amfiteáter bol plný a ja som sa motal pomedzi divákov a počúval som ich rozhovory. Práve, keď vystupovali súbory z Izraela, všimol som si, ako sa dvaja starčekovia náramne divili tomu, že účinkujúci majú na tvári úsmev a radosť z pohybu. Jeden druhému povedal: “A toto sú židia? Predstavoval som si ich inak...“ Nuž a ja som sa ich opýtal, a ako že ste si ich predstavovali? A oni odpovedali: ,,Nuž inak, tak sa u nás aspoň hovorí.“ A práve toto zmýšľanie by som rád zmenil.
Kto je David Sivor?
narodil sa v Bratislave v roku 1934
detstvo prežil pod Tatrami, od svojich siedmich rokov sa až konca vojny ukrýval po rôznych kresťanských rodinách po Slovensku
po oslobodení sa jeho mama so starou mamou a s bratom vrátili z Terezína
so skupinou 44 mládežníkov – Čechoslovákov odišiel v roku 1949 do Izraela.
pracoval a bol členom spoločenstva v Kibutze Kfar Hamakabi
po čase založil rodinu. Manželka pochádzala tiež zo Slovenska. Mali tri deti - chlapcov. Jeden v roku 1977 zomrel pri autonehode. Dvaja synovia žili najprv v Izraeli, jeden z nich už žije a pracuje v Prahe
v roku 1988 skončil aktívnu prácu ako plavecký tréner a stal sa generálnym tajomníkom Plaveckej federácie Izraela. V tejto práci pokračoval až do roku 1996 . Zároveň bol v tom čase vedúcim katedry plaveckých trénerov v Inštitúte telesnej výchovy
po smrti manželky sa presťahoval do Tel Avivu, kde žije dodnes
jn
Autor: Julius Nosko
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
