ROŽŇAVA. Pani Mária pochádza z Liptova, konkrétne z Važca. Dokáže to, čo už dnes robí málokto. Na svojich malých krosnách tká koberce, koberčeky, závesy, obrusy či prestierania.
„Každému do vena patrili krosná. Tieto mi dal môj otec urobiť v 30 rokoch, aby som ich mala v byte,“ povedala. Dôvod, prečo práve také malé, je jednoduchý: „Aby mi neprekážali, preto sú to mini– krosienka.“
Kedysi sa deti učili tkať na krosnách „odkukávaním“ a už od malička.
„Stačilo, že mama vstala spoza krosien a deti už za nimi sedeli a skúšali,“ pousmiala sa. Priznáva, že tkanie je na tom to najľahšie. „Pripraviť a naložiť na krosná, to je to, čo nie každý vie,“ vysvetlila. Keďže nepochádza z Rožňavy, nepoznala tu nikoho, kto by jej s tým dokázal pomôcť.
„Tak som sa to naučila. Už to vie aj moja dcérka Zlatka. Keď nakladáme na krosná alebo snováme, tak mi pomáha aj ona,“ povedala.
Utkala kilometer plátna
Sama nevie, koľko kusov natkala. „Ja to poviem na kilometre. Najmenej kilometer plátna som už utkala. Nielen koberčeky, ale aj vytkávané veci a môžem povedať, že najmenej kilometer,“ pochválila sa.
Keďže pochádza z Važca, všetky svoje námety čerpá práve z tejto oblasti. „Skúšala som robiť aj nie originálne vzory, napríklad inú farbu použiť, ale väčšinou robím tak, ako sa patrí,“ priznala.
Na tkanie je potrebný čas. Sadnúť za krosná na polhodinu nemá význam. „Ak nemienite pri nich stráviť aspoň tri hodiny svojho času, tak ani nesadajte,“ uviedla M. Halková.
Niektoré vzory sú náročnejšie a na tie treba obetovať veľa času. „Mám také vzory, na ktoré treba aj jeden deň, a to len na ten jeden vzor,“ prezradila.
Sama si za krosná sadá len vtedy, keď má na ne aspoň tri hodiny času.
Od 8.00 do 18.00, to je čas, keď z domu pani Márie môžete počuť buchot. „Kedysi som tkala aj večer, ale odkedy bývame v radovke, tak už len cez deň,“ vysvetlila.
Tkanie, to je totiž sústavný buchot. Raz rýchlejšie, raz pomalšie.
Dáva len do daru
Najmenší koberček, ktorý vytvorila, bol menší ako meter. Teraz ich už netká. „Momentálne vyrábam obrusy, obrúsky, prestierania, malé, ale aj veľké závesy,“ uviedla. Všetko závisí od toho, akú šírku vlákna má navitú.
Nikto nie je neomylný a občas sa aj pani Márii podarí urobiť chybičku. „Je to tak drobnučko robené, že človek musí mať dobré oči. Občas sú aj chyby. Keď je to bližšie, opravím, keď ďalej, nechám tak. Ten, čo sa v tom nevyzná, si to ani nevšimne,“ usmiala sa.
„Najradšej tkám na bielom podklade a červeným zatkávam,“ prezradila. Svoje výtvory nepredáva, ale vždy len dáva do daru.
Pani Mária nemá problém záujemcov aj naučiť tkať. „V prvom rade človek musí mať krosná. Ja im to nasnovám, naviniem, všetko pomôžem urobiť, ukážem a už je to len na nich, aby robili,“ vysvetlila.
Všetko je to o záujme a o potešení z práce. „Čokoľvek robíte a robíte to z potešenia, zo záujmu, je to pre vás maličkosť. Také je pre mňa to tkanie,“ priznáva a jedným dychom pokračuje: „človek bude pri tkaní dva, tri, päť ráz a možno sa to naučí,“ dodáva.
Autor: tin
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
