Príčinou bol štvormesačný dištanc, ktorý dostal od VsFZ za svoje správanie v zápase 29. kola minulej sezóny Štítnik – Veľký Folkmar. Pri odvolaní neuspel, tak si celý trest poctivo odstál. Odvtedy sa toho dosť zmenilo. Štvrtoligový Štítnik prestal prakticky prestal existovať, pod jeho menom hrajú Sokoľany. Hráči sa rozpŕchli po iných kluboch a tí čo zostali, hrajú v drese Štítnika B v II. triede.
ROŽŇAVA. Futbalu však Miloš Gallo samozrejme zostal verný. Stal sa trénerom v Krh. Podhradí. Teraz, keď trest uplynul, sa chce vrátiť ako hráč. Pošepkalo sa všeličo, no nakoniec spolu s bratom Marošom zamierili do Gemerskej Polomy. S Milošom Gallom sme sa porozprávali o tom, ako vníma uplynulé mesiace a čo plánuje v budúcnosti.
Polovicu sezóny s futbalom, ale zároveň aj bez neho. Jeseň ste strávili na lavičke v Krh. Podhradí ako tréner. Ako pozeráte na uplynulé mesiace.
„Po tom rozhodnutí, ktoré ublížilo celej našej rodine, bratovi aj otcovi aj štítnickému futbalu, páni zhora sa tak rozhodli, som si myslel, že ten polrok bude veľmi dlhý, no naopak bol veľmi krátky. V Krh. Podhradí som bol kvôli môjmu kamarátovi Pištovi Kúnovi a urobili sme tam kus dobrej roboty. Len ťažko sa mi to teraz hodnotí, lebo väzba funkcionár – tréner – hráči bola..., prakticky nebola. Tam fungoval Pišta, Miloš Gallo a hráči. Klobúk dole pred vedúcim mužstvom Lacim Jobbáďom. Skončili sme, ako sme skončili. Bohužiaľ. V živote už nechcem byť tréner, lebo je to nevďačná úloha. Ublížil mám prvý zápas s Lipovníkom. Dovolím si tvrdiť, že sme boli lepšie mužstvo, trochu zlyhal náš brankár, trochu to bolo aj dielom náhody a šťastia súpera. Potom sme išli ďalej. Tréningová účasť, stále tí istí. Vyzdvihnúť by som chcel Jožka Erdöfalviho. Keď bol môj protihráč, tak som ho nenávidel, ale každý tréner by chcel mať takého hráča, ako je on. Nechýbal ani na jednom tréningu a v každom zápase patril medzi troch najlepších hráčov z nášho mužstva. Aj s L. Drobňákom. Skončila sa jesenná časť. Trest mi uplynul.“
Vrátite sa na ihrisko ako hráč? Do Štítnika, ktorý teraz hrá v II. triede sa pravdepodobne nevrátite. Ako to bude ďalej.
„Už som vyhlásil pred pár mesiacmi, že štítnický dres si už v živote neoblečiem a za tým si stojím, lebo určití páni poslanci ublížili nie mne, ale štítnickému futbalu. No myslím si, že ešte nepatrím do starého železa. Keď hokejista v NHL hrá ako 45-ročný takú náročnú súťaž, popasujem sa aj ja s kondičnými restami, ktoré po tom polroku bohužiaľ mám, ale určite počítajte s tým, že sa vrátim.“
Už počas jesene sa hovorilo o kluboch, kam by ste mali ísť. Hlavne na okresnej úrovni. Boli však ponuky aj z iných celkov?
„Boli. Mal som ponuku aj z tretej ligy. Vzhľadom na moje pracovné povinnosti, ako prednostu obvodného úradu, futbal je už iba taký doplnok a nemôžem sa mu venovať na plný plyn. No vysvetlil som každému ako to je. Vážim si to, že som mal takého ponuky, že v tridsiatichsiedmich rokoch sa o mňa zaujímajú také mužstvá. No už je to raz tak, že pomaličky zatváram futbalovú bránu a ťažko sa mi rozpráva. Každý človek, keď niečo robil s láskou a žil tomu a musí končiť, tak je to ťažké. No myslím si, že keď sú tu takí hráči ako pán Zdechovan, pán Lukáč, ktorí majú päťdesiat rokov a patria medzi najlepších v okrese, keď si to uvedomím, tak ešte mám dvanásť rokov. Aj takto chcem vyzdvihnúť týchto dvoch starých harcovníkov. Palo Lukáč a Jano Zdechovan je niečo neskutočné, čo títo ľudia dokazujú a v Betliari ich milujú, v okrese nenávidia, ale je to o tom, že fungujú, a keď nebudú oni, neviem čo bude.“
Vráťme sa však k vám. Istý čas mala záujem Krh. Dlhá Lúka. Aké bolo teraz rozhodovanie o novom pôsobisku a už je ukončené?
„Už som rozhodnutý. Šepkalo sa Dlhá Lúka, Rožňava, bohužiaľ neprišiel seriózny kontakt, len sa šepkalo. Tak my s bratom sme sa rozhodli, že ideme pomôcť Gemerskej Polome. Od 1. februára sme hráč〜mi Gemerskej Polomy.“
Čo o tom rozhodlo?
„Veľa ľudí v okrese si bude myslieť, že peniaze. Ale nie, peniaze v tom nie sú. Rozhodli bratia Greškovci, pán Mišina, pán Garguš. Do Gemerskej Polomy sme určite nešli kvôli peniazom.“
Na ihrisku ste veľmi impulzívny, ako ste prežívali jeseň na lavičke. Navyše k tomu pribudla aj funkcia v štátnej správe. Ako ste to zvládali?
„Všetci vieme, že v našom okrese to funguje tak, že keď je niekto úspešný, dobrý, populárny, tak to je pre túto spoločnosť ako … vyvrheľ. Prežíval som to veľmi ťažko, v tom poslednom zápase s Folkmárom sa stalo, čo sa stalo. Som ochotný znášať vinu, ale počítal som so šiestimi či siedmimi zápasmi. Keby som dostal sedem zápasov, tak je to v pohode. Ale polroka si odsedieť za to, že človek cíti krivdu a hlása pravdu, to je ťažká vec. Nemôže to takto fungovať v tomto športe, že hráči hrajú za jedno pivo či párky, funkcionári dávajú svoje peniaze do futbalu, hádajú sa so svojimi manželkami a rozhodcovia majú z toho otvorene poviem biznis. Je to bohužiaľ tak a ťažko sa niečo zmení, dokým sa toto sa neodstráni zo športu, bohužiaľ. Futbal a šport všeobecne sú odrazom celej spoločnosti. Vieme, že tu vyskočili rôzne kauzy, čiže každý by mal začať sám od seba, len nikto nemôže čakať od jedného hráča napr. Rudnej, že bude zabíjať svoj voľný čas na úkor svojej rodiny a bude sa nemo pozerať na to, ako pán v čiernom si robí z neho srandu. Toto nemôže takto fungovať. Potom to skončí tak, že mužstvá cestujú vonku so siedmimi, deviatimi hráčmi. V prvom rade by som chcel apelovať na funkcionárov okresného futbalového zväzu, východoslovenského zväzu, aby sa naozaj zamysleli nad tým, čo bude o desať rokov, keď už tu nebudú spomínaní Zdechovan, Lukáč či Dorkin, Gallo, Čižmár … Čo bude potom, kto im bude cestovať z Rožňavy do Kráľovského Chlmca. Šport vymizne a to by bola katastrofa. Lebo je to tak. Poznám nedocenených funkcionárov, ako sú pán Klein, pán Demko, ktorí doteraz majú peniaze v rožňavskom futbale. Do Rožňavy som prišiel hrať, keď som mal 16 rokov a na futbal chodilo tristo ľudí. Keď som odchádzal z Rožňavy, chodilo na futbal šesťtisíc ľudí. Bola tu atmosféra, fanúškovia, všetko to fungovalo. Len proste, úspech sa nenosí a to isté bolo s mojím menovaním do funkcie. Prečo to všetci riešili. Vymenovali ma a hotovo. Ublížilo mi to a asi najviac to, že som sa dostal do tejto funkcie, lebo som sa nevedel prehrýzť cez niektoré veci. No ten polročný trest som nečakal a nevedel som sa s ním vysporiadať. Pišta Kún mi stále hovoril, vyhrali sme, tak čo si taký smutný. Ja mu na to, lebo plače srdce jedného futbalistu, ktorý celý život dal pre futbal, áno priznávam, urobil som veľa chýb, ublížil som veľa rozhodcom, slovne, ale takéto niečo. Polroka. S tým sa nezmieril nikdy. Ale už je to tak.“
Od jarnej časti vybehnete na ihrisko, znova budete stretať možno tých istých rozhodcov, ako predtým, prídu rôzne situácie...
„Ja si myslím, že už neprídu. Futbal budem hrať z lásky, radosti a tých pánov v čiernom si nebudem absolútne všímať. Dovolím si tvrdiť, že do konca celej kariéry nedostanem viac ako päť žltých kariet. To je sto percent. Je to zbytočné. Idem hrať z radosti a v Gemerskej Polome je dobré ihrisko. Dúfam, že pán starosta nám kúpi pekné dresy. Budem hrať s číslom 38 na počesť Paľa Demitru a 6. februára mám 38 rokov. Moju milovanú 10 opúšťam a do konca kariéry budem hrať s 38.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
