Dvanásty ročník Detského činu roka má už svojich semifinalistov. Tridsať ľudských príbehov, v ktorých hlavnú úlohu zohrávajú deti, sa uchádza o hlasy detskej poroty z celého Slovenska. Medzi nimi aj príbeh Patrika Šubu zo Smižian, ktorému ako štvorročnému diagnostikovali nádor mozgu.
SMIŽANY. Patrikov príbeh sa začína v deň, keď mu diagnostikovali nádor mozgu. Začal sa kolotoč vyšetrení, odlúčenie od rodiny. Po Patrikovom boku stála jeho matka, ktorá ho celou liečbou sprevádzala.
„Veľmi mi pomáhala a stála pri mne. Prijali ma na detské onkologické oddelenie v Košiciach, kde som sa dlho liečil spolu s rovesníkmi, ktorí mali podobné osudy. Práve tu sa začína vzájomné pomáhanie, keďže liečba bola namáhavá pre všetkých rovnako, začali sme si pomáhať,“ píše v liste Patrik, dnes žiak piatej triedy v ZŠ Povýšenia sv. Kríža v Smižanoch.
Jeho list bol nominovaný v kategórii Pomoc rovesníkom. Vzájomná podpora a pomoc, s akou si pri liečbe s kamarátmi pomáhali, chytí za srdce. Každodenný pobyt na onkológii si spríjemňovali, zlepšovali si náladu. „I keď nie vždy boli výsledky vyšetrení najlepšie. Opustilo nás plno kamarátov, ktorí vyhrali a odišli tešiť sa zo života domov, alebo bojujú na iných oddeleniach. Všetko, čo sa dialo, nám dodávalo odvahu bojovať,“ zamyslel sa školák.
Plač ani zlosť nepomáhajú
Počas liečby si Patrik našiel mnoho kamarátov. Najväčšími sú i dodnes Majo a Dianka. „Keď niekto išiel na operáciu, vždy sme vraveli, že to dobre dopadne. Držali sme si prsty. Keď si človek myslí, že to dobre dopadne, je mu veselšie,“ uviedol školák.
„Patrik bral rádioterapiu. V pondelok ráno sme do nemocnice prišli, v piatok odišli a znova dookola. Bolo to náročné najmä na psychiku. Neželala by som to nikomu. Keď som prišla na onkológiu prvýkrát a videla, ako sa mamičky usmievajú, nechápala som ich. Neskôr som bola rovnaká. S plačom či zlosťou si nepomôžete. Musíte iba veriť, že to bude dobré. Všetci sme si boli vzájomnou oporou,“ zdôraznila mamka Mária.
Pomoc i v škole
Dnes má Patrik liečbu úspešne za sebou. Chodí na pravidelné kontroly. Kontakt so svojimi kamarátmi však nestratil.
„Aj po čase sme čulí žiť. To, že si to zaslúžime, dokazujeme pri našich každoročných stretnutiach, kde spomíname na spoločné chvíle na onkológii. Lebo napriek všetkému sme tam našli blízkych ľudí. A dnes sa tešíme z každého dňa. Stretávame sa v letnom tábore. Sme radi, keď sa vidíme, stretneme, porozprávame. V tomto roku sme boli v Tajove. Stretol som sa tam s Diankou, čo ma veľmi potešilo. Majo nemohol prísť, no verím, že sa čoskoro stretneme,“ dodal školák.
Podľa Patrikovej mamky, jej syn našiel oporu aj medzi spolužiakmi. V ústrety mu vychádzajú tiež pedagógovia. „S nádorom to vďakabohu dobre dopadlo. Teraz nás však trápia iné zdravotné problémy, preto je pre nás veľmi dôležitá aj podpora v škole. A tá je vždy prítomná u učiteľov i spolužiakov, čo si nesmierne vážime,“ dodala Mária.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
