Mne minule. Sedím v aute, šoférujem z Betliara do Rožňavy pri stiahnutom okne a zrazu... Bznk!!! Až mi skoro pretlačilo bubienok, od strachu som zamrel a reflexívne strhol volant. Asi o stotinu sekundy som zeregistroval, že okolo mňa preletela akási bielo červená škvrna na dvoch kolesách. Išla asi dvestovkou a v momente zmizla v diaľke. Jazdcovi určite striekal z uší adrenalín a mne prešli zimomriavky chrbtom.
Prečo to spomínam? Lebo to dobre vystihuje relativitu plynutia času a toho, ako s ním nakladáme. Nie som presvedčený, že pri rýchlej a zbesilej jazde životom ho možno i spoznať, vychutnať a keď je človeku dopriate dožiť sa požehnaného veku, tak aj zmúdrieť. Spomínam si na starú indiánsku príhodu o tom, ako sa dvaja Indiáni vybrali na dlhú, niekoľkodňovú cestu autobusom. Niekoľko tisíc kilometrovú púť však už na druhý deň vzdali. Požiadali šoféra, aby im zastavil uprostred pustaniny. Na otázku prečo, odpovedali, že radšej pôjdu pešo, lebo pri tej rýchlej jazde nestihnú vnímať krajinu a premýšľať. Boli zvyknutí pozorovať svet maximálne z konského sedla.
Možno dnes tým rýchlym jazdcom ide práve o to, aby nepremýšľali a iba potrebujú prehlušiť život drogou nekontrolovanej rýchlosti.
Dá sa to ale aj inak. Presne opačne. Upokojením mysle a tela. Mám kamaráta, ktorý si raz za čas, keď to potrebuje, vyjde na voloveckú veľkú skalu a o niekoľko dní sa z nej vráti s vyvetranou hlavou. Tento týždeň v pondelok som len tak sedel v záhrade a sledoval divadlo na oblohe. Prepadli ma pocity akejsi pravekej pokory človeka pred živlami. Blížila sa búrka a vietor tlačil oblohou masy mrakov. Tie sa stretli, obloha zovrela a začali z nej vypadávať krúpy ako veľké hrozná. Ich bubnovanie ma prebralo z pozorovateľského zážitku a rozbehol som sa ratovať auto. Bál som sa, že mi tie krúpy na ňom porozbíjajú okná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
