oho maratónov, na Slovensku i v zahraničí.
ROŽŇAVA. “Pocit na pódiu bol určite príjemný, hlavne keď ide o ocenenie. Nebolo však zmyslom môjho pôsobenia v športe, aby som očakával nejaké vyznamenania. Už od útleho detstva, čo som začal športovať, som to bral ako potešenie, ako rýdzu a doslova fanatickú vec,“ začal Jiří Krejzl. K športu ho priviedol profesor telocviku na gymnáziu. “Športu som sa venoval celý život. Ani chvíľu som nebanoval, nenadával, aj keď sa pritrafili zranenia. Šport mi priniesol veľa krásnych zážitkov a dá sa povedať, že pri mojom zamestnaní mi umožnil prežiť,“ pokračoval J. Krejzl.
Od basketbalu k behu
Zo športov ho najviac chytil basketbal a popri ňom sa venoval atletike, ako hovorí “na takej dosť dobrej krajskej úrovni“. Robil skok do diaľky, trojskok, hod diskom i vrh guľou. “Ako vysokoškolák som hral v Košiciach ligu. Potom som prišiel do Rožňavy a tu som dlhé roky hrával v II. lige. V roku 1972 som s basketbalom skončil. Dal som si takú pauzu a venoval sa rodine, deťom. Nebolo času cestovať na zápasy. V roku 1985 som začal s behom. Hlavne zo zdravotných dôvodov. Bol to taký hlavný motív. Stále som bol zvyknutý na pohyb, obratnosť, určitý pocit zdravia, no keď sa na mňa pri ničnerobení nalepili kilá, tak to mnou otriaslo. Aj vďaka priateľom, ktorí v tom čase už behali, som sa do toho pustil,“ povedal J. Krejzl a pokračoval, “no a chytilo ma to. Beh je taký prípad pozitívnej drogovej závislosti. Aktívne som sa mu venoval až do vlaňajška a nikdy som neobanoval. Vždy to bolo krásne, aj keď to občas bolelo.“
Maratóny
Bežci sú do istej miery svojská komunita ľudí. “Je fantastická, každý vie, o čo ide. Sú to prípady priateľstva, kamarátstva či povzbudenia, keď vidia, že to druhému nejde, má krízu. Bola to vždy krásna atmosféra, keď sme sa vracali z pretekov. Dobehnete maratón, okúpete sa, sadnete do auta a idete domov, aj celú noc. No vydržali sme to. Alebo boli také zážitky, že po maratóne bola zábava a tancovalo sa do rána,“ zaspomínal J. Krejzl. Najsilnejšie zážitky ho však pútajú k megamaratónom, ktoré absolvoval. “Najväčší bol v roku 1999 v New Yorku. To som ma šesťdesiatku a bol to taký darček. Na štarte bolo 36–tisíc ľudí. Bolo to niečo úžasné. Štart bol na Long Island, bežali sme cez Brooklyn, Bronx, Harlem a cieľ bol v Central Parku. Tento maratón bol pre mňa najúžasnejší. Fantastický bol aj ten v Paríži. Pre mňa to znamenalo veľa a maratóny boli vlastne aj poznávacie zájazdy. Spoznávali sme mestá, ich pamiatky. Veď kedy sa vám podarí pozrieť za štyri hodiny Prahu, Viedeň, Rotterdam či Rím?“ uviedol J. Krejzl.
Bol však aj maratóny, ktoré mu dali zabrať nielen fyzicky, ale aj psychicky. “Určite jeden z najotrasnejších bol v roku 2002 v Aténach. Bolo to začiatkom novembra, horúčava 28 stupňov a stopercentná vlhkosť vzduchu. Štartovali sme z Maratónu. Na desiatom kilometri som si natrhol sval. Chcel som to zabaliť, no potom som si povedal, že keď to dokázal ten chlapík pred dvoma tisícročiami, tak to musím dokázať aj aj. Takže som striedal beh a chôdzu a došiel som. Fyzicky aj psychicky to bol veľmi ťažký maratón,“ poznamenal J. Krejzl. Nad jeho sily však bol napr. Rajecký maratón, keď sa v horúčave prejavila dehydratácia a po 32 kilometroch to vzdal.
V tejto kategórii vytrvalostných bežcov dosiahnuté časy už tak nepatria medi rozhodujúce momenty a kritériá. “Samozrejme, každý sa snaží obstáť čo najlepšie. No niekedy máte natrénované a v pretekoch to nevyjde,“ povedal J. Krejzl. Jeho najlepší čas je 3:38. “No ten aténsky som išiel za 5:30. Bol to doslova horor,“ podotkol J. Krejzl.
Gemerský polmaratón
Okrem aktívneho behania sa J. Krejzl už dlhé roky venuje aj organizovaniu Gemerského polmaratónu. Na konci osemdesiatych rokov prebral štafetu od organizátora pretekov M. Kočtúcha. Byť organizátorom pretekov je v ostatných rokov dosť náročné. “No je to na nervy. Je nás málo. Prakticky ich pripravujú štyria, piati ľudia. Je to veľa “behania“ a čo je najhoršie, zháňania peňazí. Nebyť toho, že nám pomáha športový klub Elán či mesto, tak by sme asi nebolo možné preteky usporiadať,“ posťažoval sa J. Krejzl. Za tieto roky, v tomto by sa mal bežať už po 34-krát, si medzi bežcami vydobyl dobré meno. Na septembrové podujatie chodia nielen slovenskí, ale aj maďarskí, poľskí či českí vytrvalci. Dvakrát to boli dokonca majstrovstvá Slovenska v polmaratóne. “Bola tu vtedy bežecká špička. No my sa hlavne zameriavame na amatérov, ktorí behajú popri zamestnaní, tých špičkových, pre ktorých je beh zamestnaním tu až tak radi nevidíme, lebo chodia skôr preto, aby zbierali peniaze. Skôr si ceníme takých tých zanietených bežcov,“ poznamenal J. Krejzl.
Beh ako záchrana
V úvode J. Krejzl naznačil, že mu beh pomohol prežiť. Je lekár a v súčasnosti pracuje na záchranke, predtým však bol primárom na ARO. “Beh bol pre mňa fantastický relax. Byť primárom na ARO nebolo med lízať a bolo to stresujúce z viacerých hľadísk. Beh bol teda pre mňa obrovské uvoľnenie a môžem povedať, že vďaka nemu som tu. Lebo inak by ma asi bolo porazilo,“ vysvetlil J. Krejzl a dodal, “odporučil by som ho v každom prípade na riešenie stresu. Nie je nič lepšie, keď máte nejaký problém, záťaž, napätie v sebe, ako sa hovorí, ide vás roztrhnúť. Tým, že sa idete prebehnúť, preladíte celý organizmus. Sústredíte sa na pohyb a tým vlastne odblokujete to, čo vás stresovalo. Pohyb a telesná záťaž je to najlepšie, čo môže byť na uvoľnenie napätia.“
⋌´
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
