túži po živote vo väčšej anonymite.
Iste, žiť v malom meste znamená zastaviť sa cestou do obchodu na kus reči s každým druhým susedom, vyrozprávať predavačke podrobnosti z manželovej operácie kolena, posťažovať sa poštárovi, že málo zarábame, zatiaľ čo nevlastná sestra bývalého manžela susedy z prvého poschodia si zase kúpila nové auto... Nuž, nepopierateľne sme otvorenejší a ľahšie sa na ulici rozhovoríme o svojich ťažkostiach a starostiach ako večne uponáhľaní a profesionálne sa tváriaci ľudkovia z hlavného mesta. (Možno pre vás bude zaujímavé, že práve tam som sa stretla s pozitívnymi názormi na východniarov, ktorí sú vraj veselí, priateľskí a podstatne zhovorčivejší ako Bratislavčania.)
S najväčšou pravdepodobnosťou nemáte čas ani chuť uvažovať o malom množstve výhod, ktoré ako obyvateľ menšieho mestečka máte, zatiaľ čo sa na vás zo všetkých strán valia problémy. No predsa sa občas stane čosi "malomestsky" vzácne a výnimočné, čo vám ich pripomenie. Sedela som v autobuse rožňavskej MHD, ktorý sa práve chystal opustiť zastávku. V tom vzadu ktosi zakričal: "Počkajte Attilu!" Šofér zastal, otvoril dvere a čakal. Poviete si, banalita. Keby ste však zažili MHD v Bratislave, kde vám autobus neraz utečie priamo spred nosa alebo vás šofér električky bez mihnutia oka privrie do dverí, uvedomili by ste si, akou vzácnosťou je šofér čakajúci na Attilu. Vôbec nejde o túto krátku príhodu, skôr o akúsi malomestskú metaforu, ktorá sa v ňom skrýva. Metaforu, ktorá tentokrát vykresľuje "malomeštiaka" v pozitívnom svetle ako človeka, ktorý si ešte stíha uvedomovať a vnímať okolitý svet, nájde si čas na prívetivé slovo a drobné prejavy ľudskosti. Isteže, takto dokonale to nevyzerá každý deň... Ibaže v Bratislave by žiadny šofér na Attilu nepočkal. A tu kdesi je skryté nenapodobiteľné čaro malého mesta, ktoré vnímavý človek zacíti aj na našich uliciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
