dabingu a rozhlase. Do povedomia divadelnej obce sa mladá Rožňavčanka Alena Ďuránová dostala po získaní prestížneho ocenenia Doska 2001/2002 v kategórii objav sezóny za stvárnenie postavy mladej striptérky Alice v inscenácii hry Patricka Marbera Bližšie od teba.
Kto, alebo čo ťa priviedlo k herectvu?
"V detstve som chodila na krúžok k Milanovi Mankovi (v tom čase viedol detskú divadelnú skupinu Opičiaci, pozn. red.), ktorý ma donútil, aby som išla na prijímačky do Bratislavy. Nevzali ma a ja som dostala averziu voči všetkým. Potom mi ocko pripomenul, že máme doma videonahrávku z venčeka, kde som zahlásila, že dobijem Hollywood. Tak sa ma opýtal, či mi ju má pustiť ešte raz. Potom som išla na prijímačky do Košíc, kde ma zobrali".
Máš medzi hercami niekoho, koho by si označila za svoj vzor?
"Nemám vzory. Obdivujem veľmi veľa ľudí z hereckej brandže, ale nemám nijaký špeciálny vzor".
Pre každého režiséra je typický určitý spôsob práce. Ako to bolo v prípade spolupráce na predstavení Bližšie od teba s anglickým režisérom Janom Wilhemom van de Boschom?
"Je to veľmi jednoduchý človek. Keď sme s ním začali robiť na hre a čítali sme scenár, tak sme si napríklad vybrali úplne kratučkú pasáž a on mi povedal, aby som ju prečítala ako najväčšia šľapka a vzápätí tú istú pasáž ako mníška. Tretíkrát som mala balansovať medzi tou šľapkou a mníškou. A tak sme si vždy prečítali pasáž, keď sa postava objavila prvýkrát a keď sa objavila poslednýkrát a na základe toho sme sa snažili prísť na to, aký postoj mala ku svojmu vzťahu".
Ako vaša spolupráca vyzerala?
"Na začiatku sme si vôbec nerozumeli, pretože po anglicky nevedel nikto okrem režiséra a asistenta réžie Davida Úradníka. David bol úžasný prekladateľ, takže sme sa asi po dvoch týždňoch úžasne zladili. Najťažšie bolo nájsť spoločnú reč, pretože to, čo s nami Jan robil, teda systém jeho práce, bol úplne iný, na aký sme my zvyknutí. Asi dva týždne sme sa snažili spoločne naladiť na jednu vlnovú dĺžku. Presvedčil nás, že to, čo chce robiť, je správne, že na to má svoje dôvody, že by sme mu mali veriť".
Pamätáš si svoje prvé reakcie po oznámení nominácie v kategórii objav roka?
"Nevedela som, ako mám reagovať. Je pravda, že všetci vytvárali atmosféru za mňa. Bola som veľmi šťastná, vôbec som nepočítala s ďalšími krokmi. Pre mňa to končilo tou nomináciou".
Ako si zareagovala, keď si nakoniec bola vyhlásená za víťazku?
"Ani neviem, čo som povedala. Ľudia tvrdia, že som bola veľmi suverénna, ale ja si nepamätám, čo som hovorila".
Nepociťovala si závisť zo strany kolegov pôsobiacich na západnom Slovensku? Nie je tajomstvom, že na prácu svojich kolegov z východu sa často pozerajú dosť zvrchu.
"Neviem, čo cítili naozaj, ani som potom nepátrala, ale radšej som sa vyhýbala ľuďom, na ktorých som videla, že by sa veľmi trápili, keby mi mali podať ruku a poblahoželať. Ale boli tam aj ľudia, ktorí boli úplne úžasní a snažili sa mi spríjemniť chvíle na recepcii".
S oceneniami prichádzajú zároveň nové ponuky na spoluprácu. Dostala si už nejaké?
"Dostala som ponuku hrať v Jánošíkovi malú postavu slúžky a vo februári by som mala hosťovať v Divadle Astorka, ak sa to podarí".
Čo ťa čaká v blízkej budúcnosti? Neuvažuješ o odchode do Bratislavy, kde je hereckých príležitostí podstatne viac?
"Mám podpísanú zmluvu s košickým Štátnym divadlom, takže dva roky budem ešte určite v Košiciach. Začali sme skúšať nové predstavenie Všetko o ženách, ktoré bude mať premiéru ôsmeho novembra".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
