v Rožňave spokojne rozšíriť aj o posty poslancov a primátora. Človek by dojatím až zaplakal nad desiatkami obetavých spoluobčanov, ktorí sa chcú zapojiť do spravovania vecí verejných. Na úkor svojho voľného času, za symbolickú odmenu a pre blaho ostatných.
Neuveriteľné! Nebyť reality, zdalo by sa, že nastáva raj na zemi. Takáto situácia logicky vyvoláva otázku: prečo sa tam tak všetci hrnú? Sú už tak občiansky vyspelí, že chcú skutočne v prvom rade slúžiť verejnosti? Alebo si potrebujú iba osobne prilepšiť, prípadne vypomôcť podieľaním sa na spolurozhodovaní v meste? Sebe, svojej rodine, firme, kamarátom, obchodným partnerom, svojim známym. V prípade kandidátov na primátora je motivácia jasná: 40-tisícový mesačný príjem v chudobnom regióne, za podpriemerný manažérsky výkon, ktorý tu doterajší imperátori predvádzali, je viac než ulovenie zlatej rybky.
V prípade poslancov môžu byť pohnútky pre vstup do miestnej politiky rôzne, nevylučujúc samozrejme i poctivý úmysel. Avšak dvanásťročný výkon samosprávy v Rožňave hovorí o niečom celkom inom a dáva dosť zrozumiteľnú odpoveď na tieto otázky. Doterajšie poslanecké zbory, odhliadnuc od ich kriticky nízkej kvality rozhodovania a absencie základnej zodpovednosti, boli motivované predovšetkým úzko egoistickými pohnútkami, klanovými bratstvami a klientelistickými záujmami. Samozrejme s výnimkou pár jednotlivcov. Výsledkom práce tejto väčšiny je stav, v akom sa Rožňava dnes nachádza.
Stačí si porovnať to, čo je v meste na prvý pohľad bežne viditeľné. To, čo môže, alebo nemusí padnúť do oka náhodnému návštevníkovi, ale čo zaručene obyvateľom strpčuje každodenný život. Napríklad jeho celková úroveň, základné občianske vybavenie, životné podmienky, služby, prostredie a bežný štandard, ktorý poskytuje samospráva občanom v iných podobných sídlach na Slovensku. Alebo si stačí všimnúť pár základných údajov o hospodárení, ktoré jednoznačne hovoria, že mesto ide v posledných rokoch od desiatich k piatim. Je kriticky zadĺžené, systematicky stráca svoj nehnuteľný majetok a v budúcnosti sa môže kedykoľvek ocitnúť v krachu. Namiesto riešenia občiansky prioritných vecí, však pokračuje samospráva vo vyhadzovaní peňazí na rôzne megalomanské akcie.
Môže sa po komunálnych voľbách v tomto niečo zmeniť? Kvantita záujemcov o primátorské a poslanecké kreslá ešte nemusí znamenať i kvalitu. Okrem známych tvárí, ktoré už dokázali, čoho sú schopné a čo im v prvom rade ide, sa medzi kandidátmi objavili i mená, ktoré by mohli byť prísľubom zmeny. Zmeny vo výkone poslaneckého mandátu, vo vedení mesta, v hospodárení s jeho majetkom, v štýle komunálnej politiky, vo výkone samosprávnych funkcií, vo vzťahu k občanom. Má to však jeden háčik. To by tieto zmeny museli voliči skutočne chcieť. A to nielen jednorazovým uplatnením si volebného práva, ale sústavným aktívnym občianskym postojom k svojim voleným zástupcom a k spravovaniu vecí verejných.
Pod takýmto tlakom by sa veci, v rukách minulosťou v samosprávnych funkciách nepošpinených ľudí, mohli pohnúť smerom k lepšiemu. Nie však silou jedincov, ale silou dohody, tímovej práce, premysleného programu a jasnej koncepcie, čo by sa časom určite odrazilo i v celkovej premene mesta. Na miesto, v ktorom by ľudia radi a spokojne žili. Skutočnosť dva mesiace pred voľbami je však taká, že voliči o zámeroch nejakej zmeny nevedia absolútne nič. Snáď až keď sa všetci záujemcovia o verejné funkcie vystriedajú u súdruha Žinčicu, nastane na to tá práva doba.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
