dievčaťu sa pohár veľmi páčil a povedala, že by ho chcela mať doma. Najprv tu bol nápad pohár jednoducho zobrať do kabelky, no ja som sa rozhodol pre poctivú cestu, ako ho získať a preto som sa spýtal čašníka, koľko by taký pohár stál.
Stál päťdesiat korún, čo mi prišlo fér, pretože ruža, ktorú vám zakaždým, keď sedíte v reštaurácii, ktosi ponúkne, príde na šesťdesiat korún a jej životnosť je oproti poháru veľmi povážlivá. Nuž teda tak, dohodli sme sa rýchlo a pohár je dnes súčasťou nášho kredenca.
Táto epizódka mi pripomenula, že keď som ešte býval u rodičov, tiež sme doma mali niekoľko pohárov z reštaurácií. Boli to poháre všakovakých tvarov, podľa toho, na ktorý typ nápoja boli určené a všetky mali na sebe vytlačené mená podnikov, z ktorých pochádzali. Lebo niekedy to tak v reštauráciách robili. Dnes sú na pohároch názvy nápojov, pretože tlačiť logo podniku na poháre je pre podnikateľa zbytočný luxus.
Naši za tie poháre, nežne povedané, neplatili. Bola to jednoducho móda tej doby, akýsi všeobecný koníček, pretože podobné poháre som častokrát vídaval aj u rodičov mojich kamarátov. Zobrať pohár z reštaurácie bol istý druh vtedajšej zábavky. Každý z takýchto pohárov mal preto svoj napínavý príbeh, ktorý bolo možné vyrozprávať návšteve, keď sa z takého pohára napila.
Ja poháre, keď na to príde, kupujem, lebo otec mi veľakrát vravieval, aby som nikdy nekradol. Moje poháre preto nemajú žiadne príbehy, sú to len obyčajné poháre, za ktoré som vysolil peniaze.
Samozrejme, že ani ja to nerobím bohvieako dobre. V mojich pohárových obchodných transakciách tiež ktosi prichádza skrátka. Pretože pohár z reštaurácie nepatrí čašníkovi, ten si však peniaze zaň nechá ako bonus ku gáži.
Naši potomkovia si celkom iste nájdu vlastný spôsob ako rozširovať svoju zbierku riadu, súc presvedčení, že všetky generácie pred nimi riešili tú vec s pohármi fakticky zle.
Autor: Števo Šanta
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
