inštinktívnu chuť trochu zariskovať každý z nás. Niektorí jej podľahnú, iní odolajú. Ťažko posúdiť, kto napokon dopadne lepšie. Tí, ktorí neriskujú vôbec a pripravujú sa tak o možnosť výhry alebo tí, ktorí riskujú a zahrávajú sa s prehrou? V takýchto a podobných "zamotaných" otázkach by sme mohli pokračovať donekonečna. Možno by sme napokon dospeli ku hybridnému kompromisu, že treba ísť po zlatej strednej ceste a riskovať "bezpečne". Či by to niekam viedlo, to sa neodvážim posúdiť. Naše naplánované životy (spoločnosťou, rodinou, nami samými) sa desia všetkého nepredvídateľného, všetkého spontánneho, čo i len trochu zaváňa riskom. Ale čo si pod slovom risk vlastne predstavujeme? Čo ak je to len obyčajné rúcanie starých hraníc, ktoré nám nepostavil nik iný, ako my sami. Nikto si už nepamätá, kedy a prečo sme ich vlastne stavali, v každom prípade sme často ochotní držať sa ich až do skonania sveta. Nie preto, žeby mali nejaký význam. Jednoducho si na nich za tie roky natoľko zvykneme, že nám akákoľvek zmena pripadá neprijateľná. A preto nám pri slove risk naskakuje husia koža.
Keby sa riskovať báli všetci, bolo by to vcelku znesiteľné. Žili by sme v klamlivom ale presvedčivom vedomí, že je všetko v podstate "ok" a nemá význam to meniť, lebo by sme mohli prísť aj o to málo, čo máme. Na (ne?)šťastie, vždy sa nájde zopár bláznov, ktorí sa doslova zo dňa na deň rozhodnú zmeniť svoj život. Všetko, čo im bolo kedy sväté, zahodia za hlavu. Inými slovami, zbúrajú hranice. Napríklad tak, že povedia zbohom šéfovi, ktorí ich už roky psychicky deptá a nájdu si prácu, ktorá ich bude baviť. Alebo jednoducho prestanú utekať pred svojimi problémami a urobia zopár závažných rozhodnutí. Možno to na začiatku bude vyzerať, že sa im riskovať nevyplatilo, to však neznamená, že ich potom, až sa zbavia starého nánosu, nečaká niečo lepšie a krajšie. Na koniec vám ešte poviem krátky príbeh. Jeden známy mi raz porozprával o tom, ako sa mu začal meniť život. Najprv prišiel o prácu, potom ho opustila priateľka a nakoniec sa mu otočili chrbtom všetci tí, ktorých mal rád. Po čase sa mu podarilo nájsť zamestnanie, ktoré sa mu páčilo oveľa viac ako predošlé a na miesta starých priateľov začali prichádzať noví. Až vtedy si uvedomil, že ľudia, ktorých kedysi za priateľov považoval, boli obyčajní príživníci, ktorí ho pod rúškom priateľstva využívali. Keby nebol prežil zopár smutných a ťažkých týždňov, nikdy by nenašiel novú cestu. Jednoducho riskoval a vyšlo mu to. Pretože občas to pri našich zahnitých stereotypných a nešťastných existenciách inak nejde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
