na Zamkovského chatu, sú venované pamiatke ich kolegu Juraja Petranského, ktorý v roku 2000 zahynul pri vynáške v lavíne v Malej Studenej doline.
Napriek daždivému počasiu sa prišlo s netradičným nákladom popasovať 20 nosičov zo Slovenska i Čiech. Mladý Patrik Kolesár z Kežmarku bol jediným pretekárom, ktorý využil šancu rozložiť si ťažký náklad na viackrát. Podobne aj štyri ženy-nosičky vyniesli každá 25 kíl, do cieľa vošli naraz so spoločnou stovkou.
Trasu, ktorá meria necelé tri kilometre, s prevýšením takmer 300 metrov, zvládne bežný turista bez nákladu za päťdesiat minút. Najrýchlejší nosič so stokilovým nákladom vošiel do cieľa za 47 minút. „Stokilovú vynášku nosič bežne nerobí, je to váha, ktorú treba mať trochu natrénovanú v nohách, i v hlave. Dnes bolo popršané, šmýkalo sa. Trochu som sa bál, preto som bol opatrnejší. Najprv som bol veľmi rýchly, v druhej polovici som spomaľoval, očakával som, že budem mať lepší čas," tešil sa z víťazstva Edo Lipták, Jurajov kamarát. Aj jeho zásluhou na sobotňajších pretekoch mohla svetlo sveta uzrieť kniha z literárnej pozostalosti Juraja Petranského Čo zostalo.
„Samozrejme, že som súťažil aj za Juraja, myšlienka na neho ma poháňala. Bol to jeden z jeho snov, mať v Tatrách „stovkové" preteky. Žiaľ, nedožil sa ich, ani svojej knihy," povedal Edo Lipták. Sprievodcu na trati mu robil Miki Knižka, ďalší blízky Jurajov priateľ a vlaňajší víťaz pretekov. „Nemohol som štartovať, som po operácii kolena. Ale o rok už dúfam budem v poriadku a budem súťažiť aj za Juraja," povedal M. Knižka. Tvrdí, že je šťastný, že mohol Juraja Petranského poznať, hoci len nakrátko. „Dal mi v živote veľa, mnohému som sa od neho naučil," spomenul.
Radosť z toho, že Tatranci nezabúdajú na nosiča, ktorý tu nechal dušu i život, vyjadrila aj Jurajova matka Darina Petranská. "Tatry Jurka poľudštili, našiel v nich zmysel svojich snažení. Urobili z neho krásnu ľudskú dušu. Samozrejme, že keď sem prídem, rany sa trochu otvoria, ale nechal tu svoju pečať, je tu prítomný a ja sa snažím na tieto hory dívať jeho očami." Z knihy, ktorú pomohli vydať Jurajovi priatelia sa tešila. „Som nadšená, neviem posúdiť literárnu hodnotu, viem, že Juraj bol na seba prísny a ktovie, ako dlho by ešte chcel cizelovať a tríbiť svoje básne. Bola to jeho trinásta komnata, do ktorej nás púšťal len sporadicky."
S myšlienkou na Juraja v hlave sa do cieľa so stokilovým nákladom približoval aj najstarší aktívny tatranský nosič Peter Petras. To on s Jurajom sníval práve o „stovkových pretekoch". S takým nákladom sa totiž bežať nedá a človek si musí siahnuť na dno svojich síl. „Šlo sa mi napriek dažďu dobre, nie som pretekár, ale nosič, takže som sa neponáhľal," skonštatoval v cieli. Netajil sa obdivom k Jurajovým literárnym sklonom. „Každá vynáška je literárny príbeh, v hlave sa objavujú také nápady, že by ich bolo vhodné zaznamenať. Ale keď nosič príde do cieľa, zabudne na to. Juraj bol iný, on tie nápady nehodil za hlavu, ale na papier," povedal Peter Petras.
Aj organizátorka podujatia, chatárka zo Zamkovského chaty Janka Kalinčíková mala z vydarenej akcie radosť. Na svojho bývalého kolegu Juraja ešte z čias brigád na Zbojníckej chate, si dobre pamätala. „Bol taký tenký a tak málo jedol!" Potešilo ju, že až dvadsať nosičov sa rozhodlo vyniesť stokilový náklad naraz. „Sto kíl je naozaj veľa, ale ako vidieť, tento pretek sa stáva atraktívnym, asi je v tom aj kus nosičskej hrdosti, že si to chcú chlapi vyskúšať," dodala.
Knihu Juraja Petranského, ktorú vydalo popradské vydavateľstvo Christiania, si milovníci tatranského sveta môžu kúpiť aj na vysokohorských chatách v Tatrách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
