Kuvajte, neskôr, keď sa skončila vojna, pomáhal dva týždne s rozvozom vody v samotnej ríši Saddáma Husajna.
Do 68-člennej jednotky slovenských chemikov, ktorá na území dvoch štátov pôsobila pod velením kontingentu z Českej republiky, sa dostal tak ako ostatní cez niekoľko mimoriadne prísnych psychotestov a zdravotných prehliadok. "Armáda potrebovala chemikov a tých bolo málo. Preto vyhlásili výberové konanie, na ktoré som sa prihlásil. Testy boli niekedy koncom januára 2003 a trvali dva dni. Najprv som prešiel psychotestami, potom nasledoval test z angličtiny. Na druhý deň nasledovala zdravotná prehliadka. Pozreli si ma od hlavy po päty. Dostal som 'áčko' a mohol som ísť," začal s rozprávaním sympatický mladík.
Do Kuvajtu jednotka odlietala koncom februára. Š. Takáč nikdy predtým v arabskom svete nebol. Nikdy predtým nebol ani v žiadnej vojenskej misii a už vonkoncom nie v bojovej. "Kuvajťania československých chemikov veľmi dobre poznali ešte z čias vojny v Perzskom zálive v roku 1991. V prvé dni som mal trocha stiahnutý žalúdok. Predsa len išli sme do oblasti, kde sa bojovalo a hoci nás pri pohovoroch pripravili na to, že môžeme pokojne zomrieť, nevedel som, čo sa bude robiť," priznal sa čatár.
Hlavný stan si Slováci a Česi rozložili na jednej z najväčších amerických základní. Bežný život plynul pomaly. Popradčana milo prekvapilo, že americkí vojaci žili v horších podmienkach ako Slováci. Kým naši spali v izbách postavených zo sadrokartónu, "Amíci" sa museli uspokojiť s ležadlami v hangároch. "Američania boli veľmi priateľskí. Nedávali nám vôbec pocítiť, že oni sú tu doma. Nie sú to žiadni 'Rambovia', ako si mnohí myslia. Obyčajný americký vojak má štvorky dioptrie, výšku 170 centimetrov a je chudý. Nie všetci vedeli, kde vlastne Slovensko leží. Pamätám sa, že tesne po príchode na základňu sa ma jedna černoška opýtala, odkiaľ som a keď som jej povedal, že zo Slovenska, s bohorovným pokojom mi odvetila, že to je niekde v Afrike. Na druhej strane tam boli vojaci, ktorí Slovensko poznali. Napríklad jeden kapitán mi raz pri obede povedal, že Slovensko bolo kedysi súčasťou Československa s hlavným mestom Praha. Vzápätí sa ma opýtal, že keď som Slovák, či pijem," zasmial sa vojak.
Najviac mu na pobyte na kuvajtskej základni neprekážali 60-stupňové horúčavy, ale nočné poplachy kvôli raketovým náletom. Vojaci sa museli niekoľkokrát za noc obliekať do nepriestrelných viest. Našťastie, základňu rakety obišli a vojaci si po rozkaze vrchného veliteľa mohli pospať cez deň. Počas raketových náletov sa však časť chemikov nemohla pohnúť z budovy, ktorú zabrala. "Stále sme boli vnútri. Vonka sme sa dostali iba vtedy, keď sme išli do stráže, alebo keď sme sa išli večer osprchovať. Aj to sme museli mať na sebe nepriestrelnú vestu, prilbu a pod pazuchou plynovú masku. Bola to pre nás veľká psychická záťaž," zaspomínal na útrapy vojny čatár.
Alkohol bol na základni zakázaný. Jedinou "neresťou" bol večer strávený v zábavnom centre pri Play Station, alebo biliarde. Do mesta sa Popradčan dostal iba raz tesne po skončení vojny.
Po tom, ako sa skončila vojna, začali chemici plniť nové úlohy. Čatár rozvážal do Iraku vodu. Až po prechode hraníc s Kuvajtom zistil, akou chudobnou krajinou je Irak. Kým Kuvajťania jazdili najmodernejšími autami po trojprúdových osvetlených diaľniciach a v mestách boli obrovské nákupné centrá vidieť na každom rohu, v Iraku nebolo nič. Iba hladné deti a zúbožené obyvateľstvo.
Jediný vážnejší incident zažil Popradčan práve v Iraku. Pri jednom z rozvozov neďaleko Basry došla vojakom voda. Skupinka Iračanov okolo auta sa však ani po upozornení, že voda už nie je, nerozchádzala. Až keď im tretíkrát vojaci vysvetlili, že vodu už nemajú a musia ísť po novú, začali do nich hádzať kamene. Našťastie, odnieslo si to iba zásobovacie auto. "Iračania najprv nevedeli, čo môžu od Američanov čakať. Báli sa ich. Saddám im nahovoril, že keď prídu, všetkých, koho stretnú postrieľajú. Neskôr zistili, že to nie je pravda. Myslím si ale, že keď prišli Iračania vonku, tak na Husajna nadávali, doma sa ale neodvážili. Báli sa ho," zamyslel sa vojak.
Domov sa Štefan Takáč vrátil koncom mája. Ako nám prezradil, vzhľadom na to, že počas misie mohol prísť o život, nebolo finančné ohodnotenie trojmesačného pobytu až také zaujímavé. "Osobne som tam nešiel kvôli peniazom, ale kvôli tomu, aby som nazbieral skúsenosti. Keby sa vyskytla ešte nejaká šanca, išiel by som znova," dodal čatár.
Paradoxom je, že keby nebol odišiel do Iraku, skončil by na ulici. Armáda prerieďuje svoje stavy a jedným z prepustených mal byť aj Š. Takáč. "Doma v Poprade pre mňa nemali miesto. Tak ma prevelili do Serede k ženistom. Ale som rád, hoci len na cestu miniem dva a pol tisíc mesačne, pretože inak by som miesto vôbec nemal," hovorí profesionálny vojak, držiteľ medailí za chrabrosť a pôsobenie vo vojne. Obe dostal od českých predstaviteľov. "Metále" od slovenského prezidenta síce "na papieri" dostali, ale "fyzicky" ešte ani jednému vojakovi žiadny neprišiel. "Stále na ne čakáme," uzavrel vojak.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
