Vtedy plietli hádam všetci. Prútené výrobky Lackovčanov boli známe nielen na Slovensku, ale "vďaka" priekupníkom i v celej Európe. Kedy začali košikárom zlaté časy, dnes už nikto nepamätá. Isté však je, že zlaté naozaj boli. Pre mnohých to totiž bol jediný zdroj obživy. Dnes je to inak. Úpadok nastal pár rokov po vojne a v šesťdesiatych rokoch už košikárstvu potichu zvoní umieráčik. Z "celodedinskej" špeciality sa stala individuálna záľuba. Lacková zostupuje z košikárskeho piedestálu. Dnešní vyznavači tohto umenia pletú viac-menej pre svoje potreby, veľkoobchod už neprekvitá.
Jednou z košikárok, ktoré dodnes nezanevreli na prácu s prútim, je i Katarína Kišová. "Kedysi sa deti automaticky priúčali pri rodičoch. Poznatky sa odovzdávali z generácie na generáciu. Dnes to už upadáva," rozhovorila sa bývalá učiteľka.
Dôvodom je možno chýbajúce ohnivko v obchodnom reťazci. Nikto neskupuje a jednotlivci ponúkajú svoje výrobky len občas na jarmokoch. Navyše, konkurencii sa nevyhli ani v tomto odbore, a tak poľskí bratia ponúkajúci podobný tovar za menej peňazí hrajú prím.
Mnohí košikári z Lackovej svoje výrobky len tak darujú. Ani K. Kišová nie je výnimkou. "Veľa vecí porozdávam. Niektorí s tým chodievajú na jarmok, ale ja hovorím, že ešte ma bieda nedonútila tak, že by som aj ja musela," smeje sa zručná remeselníčka.
Napriek náročnosti nedá na košikárčenie dopustiť. "Každý mi hovorí, že sa venujem takej babračke. Ale keď ma to už nebude baviť, môžu ma aj nútiť, už robiť nebudem." Ale dovtedy asi ešte párkrát absolvuje kolotoč prípravných prác.
Prúty treba nazbierať, vyvariť, ošúpať, usušiť, namočiť a potom pretvoriť na umelecké dielo. Najhoršie je vraj zbieranie. Nie všade rastú vhodné prúty. "Naokolo niet dosť prútia. Toľkí košikári by sa kedysi boli aj pobili. Nájde sa tu síce pár kríkov, ale pre väčšie množstvo treba ísť ďalej," prezrádza K. Kišová.
Po mnohých predprípravách zostáva už len zapojiť šikovné prsty a vypletať. Dobrý košikár musí mať matematické schopnosti, výtvarné cítenie i zmysel pre praktickosť. Potom môžu vzniknúť stojany, koše, košíky, rámy, ozdoby, korbáče. Sortiment je široký, len košikárov čoraz menej. Pár desiatok väčšinou starších ľudí, ktorí sú už obmedzovaní vekom i zdravotným stavom.
Aj mladí ľudia vedia pliesť. K. Kišová kedysi viedla i krúžok pre šikovné deti. Pliesť sa naučili, ale už to nerobia. Len veľkonočné korbáče majú ešte aký-taký úspech.
"Škoda, že také pekné remeslo zaniká, je mi to ľúto," zakončuje K. Kišová.
Autor: Biftek hradného pána
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
