odpredajom bytov, ktoré prešli zo štátu na obce a mestá, za zostatkové ceny, ale aj s odpredajom nebytových priestorov a ďalších mestských objektov. V tejto súvislosti sa udial aj odpredaj krytého kúpaliska s 25-metrovým bazénom do súkromných rúk, ktorý v neskoršom období zohral dôležitú rolu. Nový vlastník totiž prevádzku bazénu zrušil a miesto nej prenajal plochu rôznym predajcom, čím vytvoril namiesto plavárne obchodné stredisko Aquacentrum. Práve absencia bazéna sa neskôr stala v predvolebných programoch hlavným politickým bodom. Politické animozity sa prejavovali aj pri ďalších bodoch, poslanci z KDH a ich politickí partneri presadili pomoc cirkvi pri výstavbe niekoľkých kostolov na území mesta. Signifikantným sa stal spor predstaviteľov pravice a ľavice o pamätník padlých vojakov Červenej armády v druhej svetovej vojne, umiestnený v parku, v centre mesta. Časť poslancov (pravica) presadzovala jeho premiestnenie na iné miesto, buď k Divadlu Jonáša Záborského, alebo na mestský cintorín a odstránenie komunistických insignií (kosák a kladivo), druhý tábor (ľavica) striktne podporoval zotrvanie pamätníka na pôvodnom mieste. V tomto prípade dopadol spor v prospech druhej menovanej skupiny, pamätník ostal v centre. Táto téma sa ale z času na čas objavovala aj v neskoršom období, ešte v roku 2003 stále nepadlo rozhodnutie, akým spôsobom sa bude riešiť rekonštrukcia južnej časti centrálnej mestskej zóny s parkom a pamätníkom.
Počas úradovania primátora Sopka, v roku 1991, sa konalo zatiaľ jediné hlasovanie obyvateľov obce, tzn. miestne referendum. Otázkou bol postoj obyvateľov k zamýšľanému umiestneniu armádnej vrtuľníkovej základne v časti Nižná Šebastová. Právo zúčastniť sa miestneho referenda využilo iba minimum obyvateľov (poväčšine s negatívnym postojom voči výstavbe základne), referendum bolo neplatné a letecká základňa v Nižnej Šebastovej vznikla.
V roku 1991 sa uskutočnilo aj referendum v miestnej časti Ľubotice. Občania tejto časti rozhodli o jej odčlenení od mesta Prešova a vzniku obce Ľubotice. V tejto súvislosti sa vyskytol najmä problém s dopravným podnikom, ktorý sídlil v Ľuboticiach, teda nie na pozemku mesta Prešov.
Jedným z najvážnejších sporov v občianskom spolunažívaní v Prešove a jeho širšom okolí hneď po novembri 1989 boli trenice o majetok medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, ktorých obe biskupstvá sídlia v tomto meste. Išlo takpovediac o "tikajúcu bombu s veľmi citlivým spúšťacím mechanizmom", výbuch ktorej sa nedal ani časovo predvídať a nedali sa ani predvídať dôsledky.
De facto nešlo o spory medzi oboma cirkvami, pretože z historického hľadiska problém založil československý štát, keď v roku 1950 po zákaze činnosti gréckokatolíckej cirkvi, po neslávne známom Prešovskom sobore 28. apríla 1950, násilím odobral jej majetok a dal ho odo užívania Pravoslávnej cirkvi. Teda nie cirkvi medzi sebou mali sa vyrovnať s minulosťou, ale prostredníctvom štátu sa mala táto krivda napraviť. Zákaz gréckokatolíckej cirkvi bol zrušený v roku 1968, ale majetkové vyrovnanie sa neuskutočnilo.
Gréckokatolícke fórum Verejnosti proti násiliu v Pamätnom spise s dátumom 28. 12. 1989 o záveroch rokovania so zástupcami pravoslávnej eparchie v Prešove v ten istý deň žiadalo vrátiť nehnuteľností patriace gréckokatolíckej cirkvi, "predovšetkým Biskupskú rezidenciu a budovu bohosloveckej fakulty" (objekty oproti hotelu Dukla). Predsedníctvo vlády SR uznesením číslo 15 z 28. marca 1990 k správe o priebehu a výsledkoch rokovania s predstaviteľmi gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkví v Prešove 23. marca 1990 uložilo ministrovi kultúry vydať do 30. apríla 1990 podľa paragrafu 2 vládneho nariadenia č. 70/1968 o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom rozhodnutie o vrátení oboch vyššie spomínaných objektov do vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávnej eparchii mal podľa tohto uznesenia nájsť nové priestory predseda vtedajšieho Východoslovenského krajského národného výboru. V uznesení boli aj iné veľmi konkrétne úlohy, ktoré sa v priebehu niekoľkých rokov všetky splnili. Na začiatku procesu vyrovnávania sa s minulosťou bolo prijaté ešte Zákonné opatrenie č. 211 Predsedníctva Slovenskej národnej rady z 29. mája 1990 o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Nadobudlo účinnosť dňom vyhlásenia a podpísaní boli pod ním predseda parlamentu Rudolf Schuster a premiér Milan Čič. V prvom paragrafe stanovuje, že nehnuteľný majetok na území SR, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi a ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 o prevode nehnuteľného majetku bývalej gréckokatolíckej cirkvi do vlastníctva pravoslávnej cirkvi, "je majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi". Obyvatelia menších dedín neprijímali tieto rozhodnutia s "chladnou hlavou". Pravoslávni hovorili o novej krivde, keď sa museli vzdávať "svojich" kostolov, ktoré medzitým vynovili a pod. Ostré spory aj s asistenciou polície boli napríklad v Medzilaborciach, medializovali sa aj iné trenice. V takejto atmosfére nedochádzalo k dohodám o spoločnom užívaní chrámov veriacimi oboch cirkví, a tak dôsledkom toho sú dnes v Prešovskom kraji dediny, v ktorých žije málo ľudí, ale sú tu postavené dva chrámy - pre občanov oboch vierovyznaní. Od polovice 90. rokov sa situácia pomaly upokojovala, prestali sa objavovať na verejnosti vážnejšie spory medzi veriacimi o chrámy v niektorej z obcí či miest. Postupne sa začali stretávať aj najvyšší cirkevní hodnostári, a to aj biskupi Nikolaj a Hirka.
(pokračovanie)
© Centrum slovanských štúdií University Hokkaido v Sappore, Japonsko
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
