Slovenskom raji. Pomenovali ju podľa blízkej obce Stratená. Stratenská jaskyňa je speleológom známa vyše 30 rokov, no pre verejnosť ostáva neprístupná. A zrejme to tak ostane navždy. Medzi výskumníkmi, ktorí zostúpili do Stratenskej jaskyne a objavovali jej tajomstvá, bol aj Ing. Ján Tulis (na snímke), predseda Speleologického klubu Slovenský raj. Aké sú jeho spomienky na objavovanie jaskyne?
"Jaskyňa mala vtedy prebádaných asi 350 metrov, kde sa striedali úzke priestory s obrovskými. Už vtedy bol objavený Veľký dóm, ktorého dĺžka je 70 metrov, výška okolo 20 m a šírka do 40 metrov. Pre nás to boli nepredstaviteľne obrovské priestory, človek v nich strácal orientáciu. Nami používané svetlo nestačilo na osvetlenie celého priestoru. Priznám sa, že nás chytal aj strach," hovorí J. Tulis.
Najviac ho prekvapil rozsah jaskyne, veď je dlhá vyše 22 kilometrov. Stratil sa niekedy v Stratenskej jaskyni? "Ale áno, a nielen ja. Orientovať sa v takýchto veľkých priestoroch je veľmi náročné, je tam absolútna tma, človek ťažko hľadá oporné body a svojím svetlom osvetľuje len maličký priestor. Boli aj také prípady, že sme sa z výpravy neplánovane skoro vrátili," opisuje troj- až štvordňové pobyty v podzemí. Spočiatku v jaskyni trávili dni aj noci. "Noci v jaskyniach sú surové, je tam stopercentná vlhkosť, všetko je mokré. Čo nevyschne na tele človeka, to nevyschne. Skúšali sme rôzne spôsoby spacákov, navliekli sme ich do igelitového vreca - nepomohlo, do rána boli aj tak mokré. Po krátkych skúsenostiach sme sa rozhodli radšej spávať vonku v stane," spomína na chladné chvíle.
Boli však aj "horúce" - prieskum jaskyne sa nezaobišiel bez úrazov. Jeden zo speleológov spadol z päťmetrovej výšky. Stalo sa to v časti jaskyne najvzdialenejšej od vchodu. Trvalo vyše 6 hodín, kým zraneného jaskyniara jeho dvaja priatelia vyviedli za jaskyne. Napriek námahe, času mimo rodiny a vynaloženým peniazom na výstroj, pozostávajúci z teplej kombinézy, dobrej obuvi a prilby s lampou, J. Tulis neľutuje, že pred 30 rokmi prepadol tomuto koníčku. "Manželka mi povedala, že to nie je koníček, ale poriadna kobyla, čo si ma osedlala (smiech). A čo človeka ťahá tam dolu? V začiatkoch je to taká zvedavosť, profesiou som geológ, mal som k tomu blízko. Keď som sa do toho dostal, už ma to nepustilo, stále sa nastoľujú nové otázky a hľadáte na ne odpovede. Napríklad dodnes nie je známy východ zo Stratenskej jaskyne. Poznáme vstup do podzemia, no nepodarilo sa nám preskúmať, kadiaľ voda z jaskyne vyteká na povrch. Východ určite je, len ho treba nájsť. Ešte je čo objavovať v Stratenskej jaskyni," dodáva.
Miesta, ktoré ho v jaskyni najviac očarili, majú názvy ako z rozprávky. Rozprávkový dóm, Chodba prekvapení, Zelené jazero, v ktorom je voda skutočne zelená. Stratenská jaskyňa má po tridsiatich rokoch skúmania svoje NAJ. Rozprávkový dóm s objemom vyše 79-tisíc kubických metrov je najväčším podzemným priestorom na Slovensku a zrejme aj v Európe. Najhlbšia priepasť je Šikmá priepasť, hlboká 48 metrov. Krištáľovej chodbe patrí vďaka dĺžke 800 metrov prívlastok najdlhšia. V roku 1974 našli v jaskyni kalcitové perly v tvare pologule. Vznikali pomalým premrzaním vody pred 20-tisíc rokmi, v dobách ľadových. Podľa slov J. Tulisa sú svetovým unikátom. Aj to sú dôvody, ktoré ho stále ťahajú do jaskýň.
Hoci je rodákom z Bošáce pri Novom Meste nad Váhom a do Spišskej Novej Vsi prišiel len študovať na tunajšiu geologickú priemyslovku, po vysokoškolskom štúdiu sa na Spiš vrátil a zapustil tu korene. Ako vraví, aj vďaka Slovenskému raju a jeho krásam - nielen tým, ktoré turisti bežne vidia, ale najmä vďaka krásam schovaným v jeho podzemí.
Autor: top
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
