Základnej škole na Levočskej ulici v Starej Ľubovni zasväcuje do tajomstiev literárnej tvorby. Venuje sa aj vlastnej tvorivej činnosti. Pravidelne sa zúčastňuje rozmanitých literárnych súťaží a na konte má už nejeden úspech. Svoju prvú zbierku básní pomenovala "Za slnkom". Kniha zatiaľ vyšla len v niekoľko stokusovom náklade v Ľubovnianskej knižnici, ale autorka uvažuje o debute v renomovanejšom vydavateľstve.
Kedy ste začali s vlastnou literárnou tvorbou?
- Písaniu sa venujem od základnej školy, tam to však bolo len v rámci slohov. Potom som prišla do gymnázia v Kežmarku, kde som mala veľmi dobrých učiteľov. Štyri roky som bola aj šéfredaktorkou študentského časopisu Stretnutia a tam som sa dostala bližšie k vlastnej tvorbe. Okrem toho, že som písala články do časopisu, snažila som sa robiť aj poetické dielka aj prózu. Tam som získala základy.
Teraz pracujete s deťmi. Čo vám to prináša?
- Povedala som si, že to, čo som ja dostala od mojich učiteľov, by som mala niekomu vrátiť. Preto som sa začala venovať deťom. Prácu s deťmi považujem za svoj najväčší úspech. Všeobecne prevláda názor, že slovenčinár má deti naučiť čítať, písať, prípadne recitovať, ale to nie je celkom pravda. Učiteľ má síce naučiť to, čo je v osnovách, ale ak je tvorivý, môže podať ďalej to, čo vie. Mňa najviac teší, že tí žiaci, ktorí chodili ku mne na hodiny literárno-dramatickej činnosti, pokračujú v písaní aj na stredných či vysokých školách. Vždy ma milo prekvapí, keď pošleme svoje práce do rovnakej súťaže a oni sa umiestnia lepšie ako ja. Teší ma to. Hlavné je, aby v tom, čo robia, zostala ľudskosť. To je najdôležitejšie. Dá sa naučiť písať aj tak, že technicky je to dobré, moderné, ale pokiaľ nie je v básni niečo z nich, niečo skutočne ľudské, nemá zmysel písať.
Venujete sa najmä písaniu básní. O čom sú?
- Nedá sa povedať, že mám obľúbené témy. Väčšinou je to o rodine, prírode, ale skôr sa v mojej tvorbe prelína viacero aspektov. Človek musí v prvom rade niečo zažiť, aby napísal hodnotné dielo.
Okrem poézie píšete aj texty piesní. Ako ste sa k tomu dostali?
- Samozrejme, na začiatku mojej tvorby boli básne. Aj teraz dominujú. Texty som začala písať v spolupráci s kolegom Jánom Sivuľkom, učiteľom v základnej umeleckej škole. Objavil mladú speváčku a pre ňu bolo potrebné pripraviť nejaké piesne.
Je rozdiel medzi písaním básní a tvorbou textou?
- Písanie textov je veľmi zaujímavé, úplne iné. Človek musí myslieť aj na to, že celok musí mať svoj rytmus aj poetiku a musí dodržiavať nejaké zákonitosti, aby bol "spievateľný". Predsa len, písať poéziu je voľnejšie. Okrem toho robím aj scenáre na rôzne spoločenské udalosti. Tie často robím pod časovým tlakom, takže vznikajú najrýchlejšie. Na báseň musím mať čas a pokoj, pohodu. Keď je rušno, tvoriť sa veľmi nedá. Preto najradšej tvorím večer pred spaním a keď som sama.
Po akých knihách siahate?
- Podľa toho, čo vlastne potrebujem. Niekedy sú to veci, ktoré potrebujem na vyučovanie, čiže literatúra pre deti a mládež. Čítam aj veľa poézie. Všetko nové, čo vyjde, sa snažím prečítať. Slovensko má množstvo vynikajúcich básnikov. Sme bohatí tým, že máme veľa ľudí, ktorí píšu a píšu dobre. Teraz čítam Harryho Pottera. Dostala som sa k nemu v rodine ako posledná. Všetci ho už majú prečítaného, len ja ešte dočítavam.
A čo si myslíte o tejto knihe?
- Mne sa páči. Je to zručne napísaná kniha. Viem, že boli veľké polemiky, či toto dielo čítať alebo nie. Podľa mňa záleží na čitateľovi. Za úspech považujem už len to, že deti to čítajú. Keď sú schopné prečítať vyše osemsto strán, niečo na tom asi bude. Veď aj v tejto knihe je evidentný boj dobra so zlom a to nikomu nemôže uškodiť. Niektoré slovenské rozprávky sú oveľa krvavejšie, napríklad, keď vlk zožerie Červenú čiapočku. Myslím si, že ani z tejto ľudovej rozprávky si človek nezoberie to zlé, zostáva len víťazstvo dobra.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
