ste však tú istú kvetinu nechali rásť na lúke, kde na ňu bude svietiť slniečko a z času na čas spŕchne výdatný dážď, vyrastie do plnej krásy. Aké jednoduché! ...pokiaľ ide o kvetinu. O čosi zložitejšie by to bolo v prípade, keby sme hovorili o ľudskej bytosti. A pritom kvetina je rovnako živá ako človek a na to, aby svet uvidel jej jedinečnosť, potrebuje rásť vo vyhovujúcich podmienkach. Rovnako ako každý z nás potrebuje žiť vo vyhovujúcom prostredí, aby sa mohol harmonicky rozvíjať.
Z času na čas si cestou v autobuse alebo pri čakaní v rade v potravinách krátim chvíľu pozorovaním ľudí okolo seba. Takmer všetci mi pripadajú ako zvädnuté kvetinky, ktoré presvedčili sami seba, že nič iné ako život v črepníku v tmavej pivnici neexistuje. Ich zahmlené a zakomplexované vedomie im vsugerovalo, že byť nešťastnými a nemať priestor na sebarealizáciu toho originálneho a jedinečného, čo v nich je, je niečím celkom prirodzeným. Títo ľudia netušia, čo je to úcta k sebe samému, netušia, akú radosť by mohli mať z toho, keby našli to správne miesto, na ktorom im bolo "súdené" rásť. V tejto zaslepenej sebaľútosti im potom zostáva už len mizivé množstvo životnej energie, ktorou by mohli disponovať a aj tú čerpajú nesprávnym spôsobom. Závidia ľuďom - kvetinám, ktorí rastú na slnečných lúkach a môžu sa tešiť z každého dňa.
Ale prečo zostávajú vo svojich tmavých pivniciach, keď na lúkach je toľko voľného miesta? Možno naozaj neveria, že môžu byť šťastní a možno majú strach vymeniť zdanlivé bezpečie pivnice za lúku, na ktorú sa môže kedykoľvek prihnať búrka. Ale nie sú to všetko iba smiešne výhovorky, keď vieme, že aj tá najkrehkejšia lúčna kvetina sa búrky nezľakne, lebo vie, že s búrkou prichádza aj výdatný dážď, po ktorom bude ešte silnejšia! Tak ako kvetiny silnejú za búrok, silnejú ľudia v ťažkých časoch, kedy život "skúša" ich odolnosť, po ktorých sú o mnoho skúseností bohatší a silnejší. To nie je strach, čo nám bráni opustiť črepník. Je to nedôvera vo vlastné sily, ktorou presviedčame sami seba, že nie sme hodní slnečných lúčov.
Niekedy by som si želala, aby na svete existovalo aspoň jedno jediné zázračné zrkadlo, v ktorom by každý z nás mohol na chvíľu zazrieť akou krásnou kvetinou by mohol byť, keby si začal dôverovať. Keby začal mať rád sám seba, keby dôveroval svojim skrytým schopnostiam a talentu, keby, keby... Skutočnosť, že takéto zrkadlo neexistuje znamená, že ho každý z nás musí nájsť sám, niekde vo svojom vnútri.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
