výletná doprava sa na čas zastavila. Potom to dvaja kamaráti skúsili na zaoceánsku loď. Jeden z nich si to však z obavy pred morskou chorobou rozmyslel. Martin to opäť skúsil na riečnej doprave a boli z toho tri mesiace práce, zábavy a zase práce.
"Samotný pohovor nebol ťažký. Podmienkou bola zahraničná prax a samozrejme byť vyučený v odbore čašník. Keď som však prišiel na loď, zistil som, že jedlo servíruje aj niekdajší taxikár. Jeden Rumun predtým dokonca pracoval ako technik v jadrovej elektrárni. Bol to akýsi medzinárodný tím. Niekoľko Slovákov, Maďari, Rumuni a ukrajinský kapitán," spomína s úsmevom sympatický Kluknavčan Martin Lovás. "Nástupy na lode sa menili veľmi rýchlo. Nového zamestnanca vzali z jedného dňa na druhý. Pamätám si, keď som dostal prvú ponuku. Oznámili mi to v piatok a v pondelok som už mal ísť. Aj druhá ponuka bola veľmi rýchla. Ale prijal som ju. Zamestnancov na lodi zbytočne dlho nedržia. Jeden z lode vystúpi a druhý nastúpi. Nalodil som sa v polovici septembra v rumunskej Bukurešti. Do novembra sme sa plavili po Čiernom mori. Nový Sad a Budapešť boli ďalšími zastávkami. V čase vianočných trhov sme sa plavili smerom hore cez Nemecko až do Antvérp."
Kým návštevníci lode v noci spali, loď urazila najviac kilometrov. "Pre turistov bol na každý deň pripravený nejaký program. Boli to väčšinou Američania - dôchodcovia. Ja som obsluhoval v reštaurácii. Ak bolo treba, vypomáhal som aj v bare, upratoval kajuty, či vysypával smeti. Sympatické na tom bolo, že sme sa na lodi nedelili na servírky, čašníkov, barmanov alebo kapitána. Ak bolo potrebné, smeti vynášal aj kapitán."
A ako vyzeral deň na lodi, keď sa menili návštevníci? Deň sa začínal skorými raňajkami medzi šiestou a pol siedmou. Do ôsmej hodiny ľudia z lode poodchádzali. Ďalší mali prísť už o dvanástej. "Zo siedmich čašníkov traja zostali pripravovať reštauráciu na obed. Ostatní pomáhali dievčatám upratovať kabíny. Človek sa tam nemohol nudiť. Raz týždenne sme zastavili v prístave a dopĺňali zásoby."
Počas "obyčajných " dní mávali medzi raňajkami a obedom voľný program, ak nemali v ten deň službu. "V čase voľna sme si mohli vybrať. Ísť do kajuty alebo do kajuty. Ak sme stáli v prístave, vychádzali sme na pevninu, ale veľa času na to nebolo. Od jednej do tretej sa už podával obed. Po obede sme pre turistov robili tzv. šťastné hodinky. Podávali sa rôzne miešané nápoje," vysvetľuje Martin.
S jazykom problém nemal. Už počas predchádzajúceho pôsobenia v Írsku sa v jazyku dostatočne zdokonalil. "Času na rozprávanie s hosťami nebolo. Tí si jedlo na celý deň objednávali už pri raňajkách. Vydať večeru pre 160 hostí počas dvoch hodín bola fuška. Nedajbože niekto otravoval, že chce ľad do ľadového čaju, už bol problém, lebo sme nestíhali."
Podobne ako jazyk, Martina neprekvapila ani sladkovodná "morská" choroba. "Niekedy sa nám stávalo, že morskú chorobu sme chytili skôr na pevnine počas voľného dňa. Na druhý deň nám po takom suchozemskom 'výlete' bývalo aj zle."
Nebezpečné chvíle na lodi neprežili. Iba keď loď vyšla na more, boli aj oni v pohotovosti. "Stáli sme všetci v reštaurácii a držali poličky, aby sa nevysypal riad, i počas miernejšieho vlnenia. Riečne lode sú ináč konštruované, ako tie zaoceánske. Na Dunaji je tiež mnoho plavebných komôr. Keď sme nimi prechádzali, niekedy to mierne zatriaslo."
Ak má porovnať prácu na súši a na lodi, obe majú svoje výhody či nevýhody. Podobne ako ľudia, ktorých tam stretol. "Američania boli s každým 'veľkí' kamaráti. Íri boli viac úprimnejší, zaujímali sa aj o našu krajinu. Pri práci na pevnine má človek väčší pohyb. Služba na lodi však znamená možnosť spoznať nové krajiny."
A čo ho čaká v blízkej budúcnosti? Z agentúry, ktorá mu sprostredkovala prácu na lodi, dostal ďalšiu ponuku. Predpokladaný nástup je v polovici marca. "Ešte sa rozhodnem. Rád by som sa na nejaký čas vrátil opäť do Írska," dodáva na záver.
Autor: šim
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
