dobré sudičky sa jej však zrejme otočili chrbtom. Hoci jej rod mal šľachtický erb, jej rodinu z dvanástimi deťmi uvrhla do nešťastia otcova láska k alkoholu a kartám. Po jeho smrti vtedy 8-ročná Elena putovala zo Švedlára do Smolníka ako adoptované dieťa. Ako vyplýva z jej rozprávania, na nebohého adoptívneho otca nedá dopustiť, pri matke však už zvažuje slová. A práve adoptívna matka, hoci nechtiac, vyriekla ortieľ nad dlhými piatimi rokmi svojej dcéry. Piatimi najčiernejšími rokmi v živote Eleny Puchyovej. Tie totiž strávila na ďalekom Kaukaze ako najmladšia odvlečená Spišiačka do ruskej zeme na nútené práce. Pani Elena môže za tieto najsmutnejšie roky "ďakovať" Benešovým dekrétom. Pri "budovateľských prácach" mladá Elena prišla o to najcennejšie, čo žena dostáva do vienka, schopnosť priviesť na svet deti.
"Spomínam si, bolo to v roku 1945. Z určených domov v Smolníku musela jedna dospelá osoba nastúpiť na dvojtýždňový pracovný pobyt v Košiciach. Bolo nám povedané, že pôjde o budovanie vojnou zničenej železničnej dráhy. Pamätám si ako dnes, mama mi povedala, máš už 17 rokov, si takmer dospelá, choď ty namiesto otca, tie dva týždne predsa vydržíš," hovorí o začiatku strastiplných piatich rokov dôchodkyňa. Zo Smolníka však viedla ich cesta síce do Košíc, ale rovno do väzenia. Tam pobudli jeden mesiac. "Z našej dediny som bola najmladšia, mala som vtedy iba 17 rokov," spomína pani Elena.
Po mesiaci ich do vlaku bez toho, aby im vysvetlili, o čo ide odviezli do Poľska. Tam už začínali tušiť, o čo ide. "Zavreli nás na dva dni. Naša pôvodná skupina sa poriadne rozrástla. Iba Poliek bolo 750, potom nasledovali Rumunky a rôzne iné národnosti. Všetkých ľudí nás bolo spolu 2 500. Ženy, s ktorými som bola zavretá, mali nemecký pôvod, alebo aspoň niečo spoločné s touto národnosťou. Ja som mala iba nemecké školy, pôvodom so Slovenka, preto bolo pre mňa nepochopiteľné čo tam robím," pokračuje vo svojom rozprávaní odvlečená Smolníčanka.
Po Poľsku nasledovala 12dňová cesta v nákladných vlakoch do ďalekej ruskej zeme. "Natlačení vo vagónoch horšie ako ošípané," zatrpknuto spomína pani Elena. Po vysadení z vlaku museli ešte unavení a hladní šliapať 60 kilometrov do cieľovej zastávky. Na dva a pol roka sa hrdinke nášho príbehu stal domovom tábor na ďalekom Kaukaze. Až tam im vojaci oznámili, že budú musieť pracovať na budovaní vojnou zničenej ruskej zeme, a to všetko v rámci Benešových dekrétov. "Krajina tam bola prekrásna, niečo ako naše Tatry. Zo začiatku som robila v bani, fárala som, potom som zase pracovala pri stavbe ciest. Celé dni sme doslova dreli, naša celodenná strava, to bola vodová polievka a päť deka chleba. Prekonala som tam týfus a maláriu," spomína pani Elena. Ako vyplýva z jej rozprávania, v tomto tábore zomreli stovky ľudí, ona odhaduje, že päťsto. "Kopali sme jamy, boli to hromadné hroby. Ešte dnes by som našla tie miesta," tvrdí odvlečená Smolníčanka.
Ju, ako hovorí, udržala pri živote viera v Boha a vrúcne modlitby. Ženy sa spoločne modlili, odriekali ruženec. "Boh mi dal silu prežiť to. Poviem vám, človek si zvykne na všetko, aj na krutý hlad, po čase už ani necíti, že ma prázdny žalúdok. Ďalším šťastím bolo pre mňa to, že ma ešte s niekoľkými ženami preradili pracovať do kolchozu. Keď sme ráno vyšli na pole, nedovideli sme koniec. Aj keď sme tam tvrdo pracovali, aspoň sme sa najedli ovocia a zeleniny. Spomínam si, chrúmali sme surové zemiaky. Myslím si, že práve to ma zachránilo, zemiaky sú totiž bohatým zdrojom vitamínov," popisuje smutné roky vo svojom živote pani Elena. Na čo však môže spomínať pani Puchayová v pozitívnom duchu, bola lekárska starostlivosť v nemocnici, keď ochorela. Všetka česť našim "sovietskym bratom", našťastie, odvlečenci neboli bití ani v tábore nedochádzalo k sexuálnemu násiliu na ženách. "Piati muži sa pokúsili o útek, chytili ich však a poslali na Sibír. Aj mňa sem tam napadla myšlienka utiecť, ale kam ? Nepoznala som svet, predtým som stále bola iba doma," dodáva pani Elena.
Po dvoch a pol roka svitla odvlečeným Slovákom nádej. Vraj idú domov. "Znova nás posadili do vlaku. Cieľovou stanicou však bola Ukrajina. Tam pri Dnepri práve stavali alumíniovú fabriku. Povedali nám, že kým ju nedokončíme, nepôjdeme domov. Trvalo to ďalších dva a pol roka," pokračuje vo svojom rozprávaní pani Elena. Konečne, po piatich rokoch, dostali do rúk takzvanú bumašku potvrdenie o tom, že sú voľní. "Všetka moja mladosť ostala tam. Ukradli mi moje najkrajšie roky mladosti," so slzami v očiach hovorí pani Elena.
Z Ukrajiny ich odviezli do Lipska, pretože, ako im povedali na konzuláte, vtedajšie Československo by ich neprijalo ako odvlečených občanov. "V Lipsku mi bolo dobre. S kamarátkou zo Smolníckej Huty sme pracovali ako krajčírky, pekne sme tam zarábali. Pomaly, ale isto som sa zmierovala s myšlienkou, že Nemecko bude mojím druhým domovom. Z domu však prichádzali listy, aby sme sa vrátili. Ušli sme cez hranice a cez Jáchymov sme chceli pokračovať domov. Chytili nás však a zavreli do väzenia. Podarilo sa mi poslať mame list a tá po nás poslala miestneho veľmi vplyvného komunistu."
Ako však ďalej hovorí, návrat domov jej zhorkol. Stále totiž bola v pozornosti žandárov, sledovali jej poštu. Po krátkom čase sa zoznámila s manželom, neskôr sa vydala, už sú spolu 53 rokov. Pri našej návšteve sa oslovovali zdrobneninami a na prvý pohľad vidieť, že žijú v harmonickom vzťahu. "Vrátila som sa veľmi zatrpknutá, nechcela som sa veľmi vydávať, manžel bol však neodbytný. Potom však prišiel ako rana z jasného neba verdikt lekára, že nebudem mať môcť deti. Odvliekli ma ako mladú, môj organizmus sa práve vyvíjal. V Rusku som prekonala choroby, hladovali sme, dva roky som napríklad nemala menštruáciu. Lekár mi povedal, že mám nevyvinutú maternicu," odkryla pred nami najintímnejšie stránky svojho života pani Elena.
Celý život aj s manželom prežila v Bystrom vo Vranovskom okrese, v starobe sa vrátili do Smolníka. "Dlhé roky som pracovala v detských jasliach. Bola to pre mňa akoby náhradou za to, že nemôžem mať deti. Tam som vyčerpala svoju lásku k deťom. Poniektorí mi dlhé roky posielali pohľadnice, oznámenia o promóciách," hovorí pani Elena a vzápätí nám ukazuje fotografie svojich obľúbencov.
Podľa odhadov miestnych zo Smolníka bolo na sklonku druhej svetovej vojny odvlečených asi polovica obyvateľov v produktívnom veku. Niektorí sa zachránili útekom za hranice.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
