nej stopy. Sú ľudia, ktorým sa v srdci usadí natrvalo. Eugen Dančo z Podolínca je jedným z nich. Pre nevidiaceho umelca predstavuje láska k hudbe nevyčerpateľný zdroj energie. Podmanivé i rezké tóny, ktoré dokáže vylúdiť z viacerých hudobných nástrojov spestrujú jeho svet, v ktorom nie sú farby ani svetlo. Na to, aby vnímal krásu, nepotrebuje oči. Vníma ju rovno srdcom.
Svoje umenie pretvárať strohé noty do impozantného diela odovzdáva ďalej žiakom Umeleckej školy v Podolínci, ktorých zasväcuje do tajov vyludzovania harmonických tónov stláčaním kláves na klavíri.
Úplne prvé dotyky s hudbou siahajú do čias útleho detstva, keď si ako päťročný chlapček meral sily s fúkacou harmonikou. S hrou na klavír však začal pomerne neskoro. "Až keď som sa dostal na Základnú školu pre nevidiacich v Levoči, môj učiteľ zistil, že mám nadanie na hudbu. A tak som pokračoval štúdiom hry na klavír a organ na konzervatóriu v Prahe. Mal som vtedy šestnásť rokov," načrel do minulosti E. Dančo.
Po sedemročnom štúdiu nastal čas rozhodovania, ktorým smerom sa bude ďalej uberať. "Bohužiaľ, príkoria vtedajšej doby nedovolili, aby som v kostole hral na organ. Diplom som mal, ale hrať som nemohol. Skrátka, musel som si vybrať, buď kostol alebo učenie. Rozhodol som sa pre učenie a začal som vyučovať hru na klavír," pospomínal na tienisté stránky minulého režimu hudobník, ktorý vystriedal viacero pôsobísk a pred štrnástimi rokmi sa usadil v Podolínci.
Keď ako dieťa búchal do kláves, snáď len sudičky vedeli, že klavír bude jeho osudom. "Vraj som udieral ako prišlo. Odkedy som prišiel do Levoče do školy, stále ma to ťahalo ku klavíru. Mali sme tento nástroj v každej triede a ja som každú prestávku využíval na to, aby som si mohol zahrať. Stláčal som hocičo, ale dokázal som oželieť aj desiatu, len aby som bol pri klavíri," zaspomínal E. Dančo a na tvári sa mu mihol úsmev.
Okrem klavíra ovláda nevidiaci hudobník ešte ďalších päť nástrojov. K fúkacej harmonike pridal flautu, hrá na klarinete i akordeóne a vlastní aj krásnu detviansku fujaru.
Naučiť sa hudobnú abecedu nie je pre nevidiacich jednoduché. Tak ako majú svoje písmo, majú i svoje noty, ktoré treba vedieť prečítať. A to je už tvrdší oriešok. "Na zaznamenávanie nôt sa používajú znaky abecedy i špeciálne znaky. Nevidiaci musí teda vedieť, či má pred sebou klasický text alebo notový záznam. Každé písmenko má v texte svoj znak, ale v notách tento znak znamená niečo iné. Navyše, v notopise pre nevidiacich sú aj ďalšie špeciálne znaky, ktoré pomáhajú rozlišovať jednotlivé noty a charakter skladby. Preto nie každý nevidiaci dokáže čítať noty. Mnohí nevidiaci vedia vynikajúco čítať, ale noty neovládajú. Keď chcú zvládnuť noty, musia sa naučiť špeciálnu znakovú notovú abecedu," vysvetlil klavirista.
Nevidiaci hudobníci musia bojovať aj s ďalším handicapom. Pri hraní pre nich neexistuje možnosť sledovať noty, takže skladby musia vedieť zahrať spamäti. Naštudovanie desiatok, ba až stoviek hudobných diel si vyžaduje veľmi dobrú pamäť. Pre hudobného pedagóga je to zvlášť dôležité. "Neexistuje, aby som tie skladby neovládal. Musím vedieť, kde sa žiak pomýlil a opraviť ho. Prakticky mi to problém nerobí. Učím už veľa rokov, takže poznám množstvo skladieb. Keď mi aj niečo vypadne, tak si to preverím," nerobí si vrásky skúsený učiteľ.
Vo svojom povolaní sa jednoducho našiel. Svojimi slovami to len potvrdzuje. "Aj keď všetci vieme, že učiteľstvo je nezaplatené, napriek tomu ho mám rád. Hudba je môj koníček i môj život. Mohol som odísť, možno som mohol mať lepšie zamestnanie, veď ponuky boli rôzne. Ale nedokážem opustiť školu. Veľmi ma to baví. Už aj doma vedia, že každý deň musím ísť do školy a smejú sa, že mi tam prenesú aj posteľ. Vymýšľam si aj výhovorky, že som zabudol vypnúť plyn, aj keď to nie je pravda, len aby som tam mohol ísť. Neviem, prečo to robím. Aj keď nie sú za to veľké peniaze, predsa mám radosť, keď mi deti zahrajú, alebo keď sa nejaký môj žiak dostane ďalej do umeleckej školy. Vtedy viem, že moje úsilie nebolo zbytočné."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
