chcel ísť na misie do zahraničia, v žiadosti uvádzal, že nerád by išiel do USA alebo do vtedajšieho Československa. A tak sa páter Adam z rehole menších bratov konventuálov - minoritov dostal na Spiš. Dva roky v Spišskom Štvrtku, dva v Levoči. Dnes je duchovným otcom farnosti v Spišskom Štvrtku, pozná ľudí aj v blízkych Dravciach, Dlhých Strážoch, Bukovinke a Mečedelovciach. Na Spiši si zvykol rýchlo, do troch mesiacov sa tu cítil ako doma. Horšie to vraj bolo s rečou.
"Tu sa rozpráva po spišsky, a tak som mal problém naučiť sa slovenčinu. Z počutia som sa mnohé slová naučil spočiatku po spišsky. S učiteľkou zo základnej školy som prebral základy slovenčiny, učivo z prvého stupňa," spomína na začiatky. Tie priniesli aj humorné situácie. "Hneď v prvý deň, len čo som s farárom pricestoval do Spišského Štvrtku, ma ponúkli misou s chlebíčkami - vraj nech sa páči. Páčiť sa po našom je pozerať. Tak si myslím, vyzerá to pekne, popozerám sa, ale už by som rád aj niečo zjedol. Až keď začal jesť aj pán farár, tak som pochopil, čo to znamená. Alebo keď som sa v pekárni pýtal, či je chlieb svieži, odpovedali mi, že je čerstvý. A ja na to, že čerstvý nechcem. Lebo po poľsky čerstvý znamená starý," spomína na prvé stretnutia so slovenčinou. Keď sa opýtam sa prvú kázeň, len sa pousmeje: "To bola sranda." Naštudoval viacero kníh a pripravil si z nich výpisky. Niektoré knihy boli v češtine, ďalšie v slovenčine, takže aj kázeň bola česko-slovenská. Keď ju dal prečítať rehoľným sestrám, schuti sa zasmiali a upravovali ju. Po troch mesiacoch si prestal pripravovať kázne v písomnej podobe. Vraj radšej hovorí, ako by mal čítať.
Pre pátra Adama Barana sa Spišský Štvrtok, dedina na okraji Slovenského raja, stala po desiatich rokoch strávených na Spiši druhým domovom. Na zahraničné misie sa už nechystá, tvrdí, že medzi tunajšími Rómami sú misie rovnako potrebné ako kdesi v Afrike. "Vo farnosti mám celý prierez Rómov - od bohatých štvrtockých až po tých najzaostalejších. Aj tí by radi dali deti na prijímanie, ale keď im poviem, príďte do kostola alebo na stretnutie, tak to nie. Vidia v tom len vonkajšiu formu, príležitosť na oslavu. Aj keď majú svoje duchovno, ale je to skôr poverčivosť, niečo ako stará pohanská viera. Ale nemôžem sa na nich sťažovať. Keď ich poprosím niečo spraviť, urobia to. No keď poviem, že sa niečo treba naučiť alebo trpezlivo vyčkať na prijatie sviatosti, to je už horšie," pokrúti hlavou.
Napriek tomu je na Spiši spokojný. Ako vraví, do rodnej obce Krzemienica má odtiaľto bližšie ako z kláštora vo Wreclavi, a tak môže aj častejšie navštíviť rodičov. Domov sa dostane tak štyri razy do roka. A ako sa mu žije tak blízko Raja (samozrejme, Slovenského)? "Túžba po šťastí je základná túžba, ktorá človeka vedia k aktivite. Len čo je to šťastie? Treba vedieť dať aj niečo zo seba, nielen brať. Aj na zemi môže byť raj. Pán Ježiš povedal, že Božie kráľovstvo je medzi nami. Len od nás závisí, či doňho chceme vstúpiť alebo si chceme vytvoriť svoje vlastné kráľovstvo," zamyslí sa páter Adam.
Autor: top
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
