Miestnosť plná dreva a všakovakých nástrojov prezrádza, že v nej život pulzuje bez prestávky. Moderné stroje ticho čakajú, kým majster vojde do svojho kráľovstva a niekoľkými istými pohybmi premení tichú miestnosť na rušné pracovisko. Stroje zadunia a do vzduchu sa rozletia miliardy drobučkých bodočiek prášku z porezaného dreva trblietajúcich sa v niekoľkých lomených lúčoch slnka, čo cez okienka preniká dovnútra.
Karol Smrek vezme do ruky kúsok dreva, ceruzkou na ňom čosi naznačí a už ho vkladá pod duniaci mechanizmus. Kovový pomocník sa zahryzne do tvrdej maškrty a vypľúvajúc ďalšie kúdoly jemných piliniek hladko prekĺzne drevom. Z malej doštičky je odrazu oblúk. Ešte pár takýchto premien a na svete bude novučičké drevené koleso. Presne také, aké kedysi zdobilo sedliacke vozy, či kráľovské koče. Kedysi... Za čias svojej slávy.
Dnes sú už kolesá, jarmá, či cepy dávno za zenitom. Z každodenného života ich vytlačili moderné výdobytky novej doby. Karol Smrek však stále nevešia remeslo na klinec a aj vo svojich sedemdesiatich siedmych rokoch deň čo deň mieri do svojej dielne. Vďaka poctivej práci si vyslúžil titul posledného aktívneho kolára na Slovensku. Na nedostatok práce si veru nemôže sťažovať. Chodia za ním ľudia nielen z okolia, jeho výrobky sú už roztrúsené po celej republike.
"Drevené výrobky sú dnes medzi ľuďmi obľúbené najmä na dekoráciu. Koče a vozy sa už veľmi nepoužívajú, ale kolesá môžu zdobiť záhradu alebo aj dom. Dajú sa z nich urobiť aj veľmi pekné lustre, či točené svietniky. Využitie je naozaj rôzne. Kedysi sme robievali i sánky, lyže, drevené fúriky, či valašky. Pre hrad v Starej Ľubovni som dokonca vyrobil lafety pod historické delá, repliku historického koča a nedávno som pre nich vyrezával aj šachové figúrky na maxi šachovnicu na hradnom nádvorí," začal rozprávať majster a hlboko v očiach sa mu ako vo filme mihali obrázky zo života. V mysli sa mu opäť odvíjal príbeh. Jeho vlastný. Príbeh, ktorý sa začal presne vo chvíli, keď Karol Smrek prvýkrát pocítil vôňu dreva na svojich rukách.
Už ako dieťa si uvedomil, že piplavá manuálna práca mu nerobí žiadne problémy. I s drevom sa dokázal vyhrať celé hodiny a s láskou stružlikať všakovaké drobnôstky. "V škole som sa síce neučil najlepšie, ale zato sa mi darili všelijaké ručné práce. No nikdy by som si nepomyslel, že zo mňa raz bude kolár," zasmial sa K. Smrek.
Rozhodnutie však nakoniec bolo jednoznačné. "Vedel som, že kolárstvo, kamenárstvo, či kováčstvo sú najťažšie remeslá. Ale v tých časoch ľudia potrebovali kvalitné kolesá a súcich majstrov bolo ako šafranu. Rozhodol som sa, že pôjdem do učenia za kolára. Remeslo sa mi páčilo a ani o robotu nebola núdza."
Tovarišský chlebíček okúsil budúci kolár v Kežmarku a po dvoch rokoch viedli jeho kroky do neďalekého Toporca. "Bol tam veľký majetok. 35 párov koní a ani jeden traktor. Narobili sme tam toľko kolies, že keby sme ich dali na hromadu, to vám vlasy dupkom vstanú, toľko ich bolo. Učňovské roky však neboli jednoduché. Majstri mali vtedy veľkú prestíž a úctu. Boli i prísni. Čo povedal majster, to platilo. Ktorý bol tvrdší, aj facka občas padla. A čo si pani majstrová zmyslela, museli sme jej pomôcť tu vodu nanosiť, tu dobytok obriadiť, tu plátno vybieliť na potoku. Skrátka učeň-mučeň. Niektorí učni aj odišli, lebo sa im to nevidelo, ale ja som si svoje vždy zastal. Pre mňa bol majster vzorom, ktorému som sa chcel vyrovnať," živo spomína ľubovniansky kolesár.
Skúsenosti, ktoré nazbieral, neskôr bez problémov zúročil vo vlastnej dielni. Roky plynuli a on stále tvrdošijne presadzoval staré známe "remeslo má zlaté dno". Kolesá času sa krútili a Karol Smrek bol čoraz viac spätý s tými svojimi kolesami. Drevenými. Na ich výrobu si vyberal len to najkvalitnejšie drevo. "Drevo musí byť kvalitné, ináč by sa kolesá rýchlo polámali, alebo by ich zničili škodcovia. Najlepší je jaseň, dub alebo agát. Drevo musí byť aj poriadne vysušené, sušiť by sa malo minimálne dva až tri roky," vysvetľuje majster.
Obklopený opojnou vôňou prírody necháva pripravené drevo vo svojej dielni priam spievať. "Aj keď je toto remeslo namáhavé, je krásne a mimoriadne voňavé. Vôni dreva sa totiž žiadna iná vôňa nevyrovná. Pri tom všetkom je pre mňa jednoduché robiť toto remeslo s láskou. Drží ma to ako pijaka pálenka. Kolárstvo je pre mňa nielen prácou, ale zároveň i koníčkom," tvrdí K. Smrek. Lenže jeho manželka Anna ho ihneď poopraví. "Keby len koníček, preňho je to už celá kobyla."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
