vydávajú v ústrety novej hubárskej sezóne. Vyzbrojení prútenými košíkmi vchádzajú do lesa dúfajúc, že domov sa vrátia bohatší. Keď už nie o chutné hríby, tak aspoň o príjemný zážitok zo zeleného kráľovstva.
Čaru hubárčenia kedysi dávno podľahol aj predseda Podtatranského mykologického klubu Andrej Akurátny. Keď prvýkrát okúsil na vlastnej koži, aké príjemné môžu byť prechádzky v lese korunované väčším, či menším úlovkom húb, vedel, že objavil záľubu na celý život.
"Od mala som inklinoval k prírode. Spočiatku to bola relaxačná činnosť proti školským povinnostiam. Lenže povinnosti, pri ktorých sa človek málo namáhal telesne a viac sa trápil duševne, stále pribúdalo, bolo treba nejako kompenzovať túto jednostrannú námahu. Práve vychádzky do lesa a za hubami sa mi zdali vhodným nástrojom na získanie duševnej rovnováhy," spomína A. Akurátny.
Recept sa osvedčil. Netrvalo dlho a z príjemného koníčka sa stalo čosi viac. "Vychádzky za hubami spájajú dve veci - príjemnú, aj užitočnú. Príjemnú v tom, že z človeka padne to, čo ho ťaží. Užitočnú zase v tom, že to, čo sa nájde, nielen poteší, ale dá sa zužitkovať aj v domácej kuchyni."
Ruka v ruke s vychádzkami do prírody prišla aj otázka, ako úlovky spracovať. "Tak som sa stal aj riaditeľom domácej konzervárne. Baví ma turistika len s cieľom túlať sa a baví ma i zber húb a iných lesných plodov. Keby som povedal, že ma nebaví ich zavárať, tak by som klamal. Čo ma nie až tak baví, je čistenie a príprava na konzerváciu. V tom mi našťastie pomáha aj manželka," s úsmevom priznáva vášnivý hubár, ktorý si najviac pochutná na rôznym spôsobom upravených zmesiach húb, v ktorých chuť každej z ingrediencií vynikne najlepšie. Vlastnoručne nazbierané huby sú však chutné na každý spôsob.
Ešte predtým však treba ísť do lesa, nachodiť desiatky kilometrov, nakukovať pod košaté stromy, nadvihovať konáre siahajúce až na zem v zvlnených obručiach okolo kmeňov, prehŕňať trávu a zaostrovať zrak na každý hnedastý oblúčik, ktorý nakoniec môže byť len obyčajným listom.
"Niekedy strávim v lese tri, štyri hodiny aj s cestou. Niekedy aj osem hodín. Keď nájdem veľa, je dobre. Len potom nadávam, že to nemám kde postrkať. Keď nenájdem nič, tiež je dobre. Aspoň si pozriem svoje obľúbené miesta. Do lesa predsa nechodím len na huby, ale chodím aj obdivovať prírodu, rastliny. A trošku sa báť, aby som náhodou nestúpil na spiaceho medveďa. Zatiaľ som nebezpečné stretnutie s nejakou lesnou šelmou nezažil. Viackrát som už objavil stopy medveďa, či vlka, ale snažím sa správať tak, aby som dal o sebe vedieť. Nie veľmi hlučným spôsobom, ale divá zver má predsa uši citlivejšie ako človek. Snáď to robím dobre, aby som ich odplašil od toho, aby mali záujem stretnúť sa so mnou," zamýšľa sa hubár.
Určite však nepopiera, že plný košík voňavých húb je pre hubára tou najväčšou odmenou. "V kútiku srdca takým dobrým spôsobom závidím hubárom, ktorí našli úlovky cez tri kilá a viac a boli to huby konzumovateľné. Môj najväčší doterajší úlovok mal 1,5 kila," prezradil A. Akurátny.
Nie vždy však úspešnosť "lovu" na huby závisí od šikovnosti a trpezlivosti hubára. Príroda si to niekedy zariadi tak, že nájsť čosi, čo sa aspoň trošku podobá na nejakú hubu, je priam zázrak. "Najúspešnejšou sezónou bola zatiaľ sezóna v roku 1994. Vtedy sme boli traja zberači a po troch hodinách sme do kufra auta naložili vyše šesťsto hríbov."
Počas svojej hubárskej praxe sa Andrej Akurátny naučil poznávať rôzne druhy húb. Neisté odhady si v začiatkoch konfrontoval s atlasom, ktorý ešte aj dnes príležitostne berie so sebou do lesa. Pre istotu. "Nepokladám sa za znalca, pretože húb je obrovské množstvo. Pokladám sa za trochu znalého diagnostiky húb. Poznám ich asi sedemdesiat druhov. S pomocou atlasu iste aj viac," s úsmevom dodal A. Akurátny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
