pozná všetky jeho zákutia. Lenže cestičky do kaštieľnych komnát boli veru poriadne kľukaté.
Výber budúceho povolania občas nezávisí len od vôle človeka, ale aj od všakovakých nepredvídateľných udalostí. Predstavy Márie Šelepovej o uplatnení v živote sa asi príliš nezhodovali so zámermi tých, čo poťahujú za nitky osudu. Ona však nebola vhodným objektom na nenápadnú manipuláciu a nakoniec si svoje presadila. Počas študentských rokov však ani len netušila, že raz jej padne do rúk poriadne zauzlené klbko problémov. Možno by bolo všetko inak, ale v tom čase asi nebola celkom priaznivá konštelácia hviezd...
"Už počas štúdií na gymnáziu som inklinovala k literatúre. Moji profesori pobadali vo mne aj určité literárne nadanie a presviedčali ma, aby som šla študovať žurnalistiku. Môj kádrový profil bol však pre tie časy dosť nevhodný. Mama bola rodená Čarnogurská a dedo bol trinásť rokov zatvorený ako politický väzeň. Keď som vyklopila tieto dva fakty, bolo po žurnalistike," načrela M. Šelepová do studničky spomienok.
Povaha bojovníčky jej však nedovolila vzdať sa. Keď jej neskôr ani na tretí pokus nevyšlo právo, stavila na teóriu kultúry na katedre dejín umenia v Bratislave.
"Na právo ma nezobrali asi aj z objektívnych dôvodov, zase až taká dobrá žiačka som nebola, skôr stred. Chcela som však zostať pri umení a kultúre. Potom sa mi trošku zauzlili životné osudy. Vydala som sa a čakala som dcéru. Štúdium popri zamestnaní bolo pre mňa prijateľné, tak som sa na to dala. Zo začiatku to bolo zložité, musela som si totiž nájsť prácu. Prijali ma na osvetovú besedu do Vrbova, kde som ako totálny laik musela dokonca písať i transparenty. Neskôr som pôsobila na hrade v Starej Ľubovni, čo už bolo zaujímavejšie," s úsmevom hodnotí svoje prvé zastávky na ceste do Strážok.
Za svoj cieľ si totiž zvolila miesto správkyne tamojšieho kaštieľa. Záujemcov o lukratívny "flek" bolo síce viacero, ale kto neskúsi, ten nezíska. A stratiť tiež nemala čo. Nakoniec sa na ňu šťastie usmialo poriadne zoširoka.
"Dodnes neviem, akým zázrakom som to miesto dostala. Bolo nás viac, ktorí sme oň mali zaujem a všetci mali to, čo bolo v tých časoch podstatné stranícku legitimáciu. A tú som ja nemala. Keď mi oznámili, že vybrali mňa, bola som veľmi šťastná," spomína M. Šelepová.
V bitke síce zvíťazila, ale vojna ešte neskončila. Zo straníckych kruhov prišiel protest a miesto správkyne, ktoré už bolo na dosah, sa odrazu stalo neistým. Prišli čierne mraky, ale dážď sa z nich nespustil. Protest podal človek, ktorý v tom čase už nebol vo funkcii a Mária Šelepová sa správkyňou predsa len stala.
V tom čase mal však kaštieľ pred sebou ešte dlhú cestu rozsiahlej rekonštrukcie, takže papierové bitky sa zmenili na boj so stavebnými prácami. Správca predsa musí vedieť, kde ústi kanalizácia, kde sú uzávery vody, či plyn. Takmer päť rokov trvalo, kým kaštieľ mohli uzrieť aj zraky turistov. "Expozície kaštieľa sa nám podarilo sprístupniť 19. mája 1991. Čakala nás prvá, mimoriadne náročná turistická sezóna. Keď sme ju prežili, povedali sme si, že nič horšie sa nám už nemôže stať."
Lenže nikdy nehovor nikdy. Vzápätí prišlo z ústredia Slovenskej národnej galérie oznámenie o dedičoch z rodu Sztárayovcov, ktorí si v rámci reštitúcií robili nárok na vrátenie celého hnuteľného majetku kaštieľa.
"Ja som to vtedy cítila ako nespravodlivosť. Posledná majiteľka kaštieľa, barónka Czobelová, zanechala v testamente pani Sztárayovej čosi, čo označila pojmom ženské veci osobnej spotreby. Následne súd niekoľko rokov riešil, čo tento termín znamená. My sme tvrdili, že šminky, oblečenia a podobne, protistrana zase, že ide o obrazy, benátske zrkadlá, či nábytok. Ťahalo sa to deväť rokov a bolo to veľmi ťažké obdobie. Za ten čas sa aj v Slovenskej národnej galérii vystriedali štyria riaditelia. Pri každej takejto zmene som zavítals so všetkými fasciklami do Bratislavy, aby som ich oboznámila s problematikou a aby nebodaj nepodpísali niečo, čo by nás raz mohlo veľmi mrzieť. Dnes som rada, že ten oheň spravodlivosti vo mne horel. S ohľadom na to, ako ľahko vedia ľudia prísť k majetkom, vlastne zisťujem, že sa nám vtedy podaril malý zázrak. Skončilo sa to tak, že sme im vydali len niekoľko portrétov."
Zoči-voči problémom mala aj správkyňa občas chuť nechať kaštieľ kaštieľom, ale kapitán predsa nenechá svoju loď napospas osudu.
"X-krát som mala chuť s tým skončiť. Najmä v začiatkoch, keď som musela riešiť stavebné problémy, ktorým som vtedy ešte poriadne nerozumela. No obrovský liečivý účinok mal na mňa vždy prekrásny pohľad na park a kaštieľ v ktoromkoľvek ročnom období. Aj keď som bola zúfalá, ten pohľad liečil, z neho som naberala silu a chuť bojovať ďalej," priznáva M. Šelepová.
Dnes už vie, že problémy sú ako búrkové mraky. V diaľke čierne, ale nad nami už len šedé. Pri prechádzke po kaštieľnych komnatách sa tak môže nerušene započúvať do krokov, v ozvene ktorých sa vynárajú čriepky dávnych čias. Vtedy sa do mysle natíska otázka, aký asi bol život pred niekoľkými storočiami.
"Som reálne založený človek, nikdy som neuvažovala nad tým, že by som chcela žiť v tých časoch. No keďže by som nevedela, v ktorej sociálnej skupine by som sa ocitla, asi by som to radšej neriskovala," s úsmevom dodala správkyňa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
