oblasti dostal v roku 1980 pozvanie od kubánskeho ministerstva základného priemyslu, aby dozeral na hĺbenie bane Jucaro v provincii Pinarderio, 125 kilometrov západne od Havany. A tak v tom istom roku odletel nečakane do krajiny Fidela Castra, odkiaľ odišiel až o päť rokov neskôr.
"Šachtu sme začali hĺbiť prakticky na zelenej lúke. V tom čase sa tam použila najmodernejšia banská technika a technológia. Bola vystužená liatym betónom, čo zvyšovalo jej bezpečnosť. Hlboká bola 350 metrov. I keď technologické zariadenia dodali Španieli, projekt šachty robili odborníci z bývalého Československa. Medzi nimi aj šéf projektantov Ing. Vladimír Klaučo zo Smižian. Počas celých piatich rokov sa na stavbe neudial ani jeden vážnejší prípad. V bani sa ťažila medená ruda a medený koncentrát sa dopravoval do Kovohút do Krompách," približuje J. Makara. Ako ďalej spomína, kubánski hĺbiči boli veľmi pracovití ľudia. "Robilo sa na tri zmeny. Prvá začínala už o tretej ráno a trvala do jedenástej dopoludnia, do siedmej bola druhá a tretia končila opäť o tretej ráno. Každá zmena mala v prípade úrazu k dispozícii sanitku. Keď tá bola v oprave, prerušila sa aj práca. Zo začiatku som na stavbu dozeral sám. Neskôr prišli dvaja odborníci z Čiech. Tí však po čase odišli. Hĺbenie som prakticky dokončil sám. Najväčším rizikom tam boli tropické búrky. Keď mal prísť cyklón, nefáralo sa. Stávalo sa to raz, dvakrát do roka," približuje pán Jozef.
Provincia Pinarderio, kde počas týždňa pracoval i býval, bola vlastne kubánskym vidiekom. Na soboty chodieval do prideleného bytu v Havane. Prvý rok tam býval sám. Na druhý za ním prišla jeho manželka, ktorá tam strávila tri roky. "V Havane som býval na jednom sídlisku s poetickým názvom Sídlisko kvetov. Odtiaľ bolo asi tristo metrov na pláž, čo som aj využíval. Kuba je veľmi krásnou krajinou. Počas voľna som dokonca s miestnymi rybármi chodieval aj na lov rýb a morských mušlí do Mexického zálivu. Bolo to nádherné. Niekoľkokrát som navštívil aj svetoznámu pláž Varadéro, kde sme s manželkou obyčajne sviatkovali. Pamätám si, ako sme tam raz vítali až päťkrát Nový rok, v bazéne s pivom v ruke. Boli sme tam so skupinou priateľov z rôznych kútov sveta a Nový rok sme vítali podľa jednotlivých časových pásiem. Vždy na Vianoce sme si ozdobili vianočný stromček. Domorodí obyvatelia ho veľmi obdivovali. Dali sme si doviesť aj salónky, na ktorých si pochutnávali malé deti. Paradoxné je, že i keď Kuba v tom čase vyvážala 17 miliónov ton cukru, nevyrábali sa tam prakticky nijaké cukríky. Nemali na to jednoducho továrne," zdôrazňuje J. Makara.
"Kubánci sú veľmi pohostinní ľudia. Život však v tých časoch nebol ľahký. Potraviny mali na prídel. Ak si chceli kúpiť niečo navyše, museli za to zaplatiť trikrát viac. Strava je zhruba taká ako aj európska, len prevláda ryža. Hovädzie mäso je veľmi kvalitné, keďže dobytok sa pasie po celý rok. Ďalej to bola hydina a ryby. Slávnostným jedlom bolo tzv. kongri čierna drobná fazuľka, ktorá sa zvlášť uvarila a zmiešala s podusenou ryžou. K tomu podávali pečené bravčové mäso alebo kurčatá. Keď sme odchádzali z Kuby, manželka im uvarila knedľu. Veľmi im chutila. Jedli ju natretú maslom ako predjedlo a neskôr s kapustou a mäsom. Kubánci sú veľkí maškrtníci. Takmer tradičným jedlom je u nich zmrzlina. Dokážu jej naraz zjesť aj niekoľko kopčekov spolu s piškótami a čokoládovými trubičkami."
A aká je najzaujímavejšia spomienka na Kubu? "Keď sme na jednom z ostrovov objavili modrú aviu, ktorá bola plná orchideí a pripomenula nám domov. Majiteľ dal mojej manželke veľkú kyticu. Pri spiatočnom lete do Havany v lietadle moju manželku považovali za nejakú významnú osobnosť, keďže mala v rukách plno drahých kvetov. V tom čase pre obyčajných ľudí veľmi nedostupných," dodáva J. Makara.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
