sa hrôzy komunizmu priamo dotkli, pre mladšiu generáciu je november ´89 zväčša len veľkou neznámou.
"Viem, že máme vtedy voľno v škole, môžeme oslavovať a nemusíme sa učiť," zaznelo z úst viacerých popradských stredoškolákov. Prečo je tomu tak, však nevedel povedať nikto z nich. Spomienka na zastreleného českého študenta medicíny Jana Opletala, krvavo potlačenú demonštráciu proti nacistickej okupácii či tisícky deportovaných študentov, ktorí v roku 1939 protestovali proti zatvoreniu vysokých škôl v susedných Čechách, dávno zapadla prachom. Závoj hmly postupne zastiera aj udalosti spred šestnástich rokov. Dnešným tínedžerom už bolesť, strach a utrpenie tých, ktorým bývalý režim nedal dýchať, nehovorí absolútne nič. "Sedemnásty november? Neviem, nespomínam si. Nebolo to niečo so zamatovou revolúciou?" tápa študentka ekonómie. "Nepamätám sa, mal som vtedy iba dva roky," smeje sa budúcoročný maturant.
Roky prenasledovania, trápenia a smútku však natrvalo ostávajú vryté v pamätiach tých, ktorý bič komunistickej doby pocítili priamo na vlastnej koži. "Mladí ľudia to nevedia pochopiť, ale treba sa vracať do tej doby, ktorá bola veľmi zlá," je presvedčený Zoltán Kukula, predseda popradského Zväzu protikomunistického odboja.
Osemdesiatdvaročnému Antonovi Felberovi uštedril bývalý režim nejeden kopanec. Ako 23-ročný bol odvlečený na Kaukaz, kde strávil takmer dvadsaťštyri mesiacov hrdlačením v bani na olovo. "Lopaty sme mali ako pol postele, tí starší ich ani nevládali zdvihnúť. Desiati sme mali pridelených desať vagónov, my mladší sme pomáhali nakladať vagóny starším, aby mohli splniť normu," zaspomínal si na časy v ruskom zajatí bývalý politický väzeň. Sedem dní v týždni desať hodín denne bol jeho život na Kaukaze naplnený lopotou. "Dvadsať deka chleba dostal človek ako baník na celý deň a ten, kto nesplnil plán, dostal len polovicu. My, čo sme sa snažili dve-tri percentá nad to ešte prihodiť, za každých odrobených nad sto percent sme dostali jeden kockový cukor," ponoril sa do spomienok vyštudovaný staviteľ, ktorému život zachránil paradoxne úraz. Vďaka nemu sa dostal späť do Československa. Mnohí jeho kamaráti však takéto šťastie nemali, transport či ťažkú prácu v ruskom gulagu nevydržali. "Nebolo tam WC, len dvojmetrové diery preložené guľatinou. Tí, ktorí boli slabší a spadli dnu, sa utopili. Štyroch-piatich odtiaľ každé ráno hákmi povyťahovali a vyniesli za plot," priblížil život v gulagu osemdesiatnik. Bezduché telá nechali dozorcovia napospas vyhladovaným kaukazkým vlkom... Jeho trápenie však návratom neskončilo. "Dávali mi podpísať prehlásenie o tom, ako dobre nám tam bolo, tak som nepodpísal," spomína na nástrahy vtedajšieho režimu A. Felber. Za neposlušnosť dostal na časy primeranú odmenu - ďalšie mesiace práce v bani...
Podobný osud ako jemu pripravil komunistický režim tisíckam ďalším. Ich príbuzní, priatelia a známi prichádzajú každý rok k
pamätníkom politických väzňov a odvlečených do ruských gulagov, aby si pripomenuli krivdy spáchané na ich blízkych a vzdali hold demokracii a slobode.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
