prvé stretnutie tých, ktorí z Hankovej pochádzajú. Malebná dedina, ktorá má len 65 obyvateľov, sa tak cez víkend zmenila na nepoznanie a hlavne, zaľudnila sa. Stretli sa tam ľudia, ktorí sa nevideli už aj poriadnych pár rokov. Hoci mala Hanková kedysi takmer tristo obyvateľov, postupne sa vyľudňovala. J. Jakubík odtiaľ odišiel v roku 1969 za štúdiom do Banskej Bystrice. Mal vtedy 15 rokov. Dnes učí na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, na Fakulte prírodných vied, kartografiu a topografiu. "Snažím sa do Hankovej prísť každý mesiac, ostala mi tu rodina. Ale obec sa za tie roky zmenila. V mojom detstve bola vo vysokom stupni rozvoja, poľnohospodárske družstvo bolo samostatné. Keď sa družstvá zlúčili, začal úbytok obyvateľstva. Odišli aj moji konškoláci. Teraz je tu na vdovách, dôchodkyniach," hovorí. V čase jeho detstva bolo v dedine veľa mladých ľudí. Ale ich charakter sa podľa J. Jakubíka nemení ani po rokoch.
"Sú tu pracovití a čestní ľudia. Na počet obyvateľov je odtiaľto dosť vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Kedysi študoval niekto v každom druhom dome. Je to ctižiadostivosťou. Pochádzali sme z malej obce a potrebovali sme niečo dosiahnuť. Snažili sme sa vyrovnať tým, ktorí pochádzali z mesta. Napokon, z Hankovej vzišlo veľa riaditeľov a vedúcich pracovníkov," skonštatuje J. Jakubík. "Vychovala nás pracovitosť. Už ako deti sme museli fyzicky robiť," a dodáva, že v dedine vyrastali len charakterní ľudia. Napriek tomu, že veľa ľudí odišlo bývať z Hankovej, sú aj takí, ktorí sa do nej vrátili. Ako napríklad Ján Tomka z Kežmarku, kde má stále trvalý pobyt. "Už som tu dvanásť rokov. Vrátil som sa kvôli svojej 90 ročnej mame". Na otázku, či sa niečo od čias jeho detstva v obci zmenilo, chvíľu uvažoval. "Snáď obyvatelia, lebo aj život je iný. Ale stále tu žijú dobrí ľudia," a jeho známy dodal. "A pohostinní".
Stretnutie rodákov pri príležitosti 450. výročia prvej písomnej zmienky zorganizovali sami Hankovania. A bolo na čo pozerať! Malé námestíčko sa zaplnilo miestnymi i návštevníkmi. Obkolesovali ho stánky s občerstvením. Podávali sa kulinárske špeciality, zabíjačkové dobroty, poľovnícky perkelt, klobásky... Na malej tribúne vyhrávali, spievali a tancovali folkloristi z okolitých dedín. Hanková jednoducho ožila. Prišli rodáci z Trebišova, Sečoviec, Popradu, banskej Bystrice, Bratislavy a iných častí Slovenska.
Ako vznikla Hanková
Ešte pred tým, než sa obec vôbec spomína v nejakých dokumentoch, bola na jej mieste osada zvaná Irmeš. Vznikla pravdepodobne v polovici 14. storočia, zanikla koncom 16. storočia. Osadu zakladali valasi, ktorých rodina Bebekovcov vysťahovala do lesov zvaných Irmeš. Dnešný názov obce, Hanková, pochádza z nemeckého mena Hans. Zakladateľom však nebol pôvodom Nemec, ale pravdepodobne Rusín Ivan, na ktorého vplývalo nemecké prostredie. Prijal meno Hans. V roku 1906 ministerstvo vnútra vydalo nariadenie, na základe ktorého sa názov obce zmenil na Analfalva. Od roku 1920 je Hanková už nastálo Hankovou. Obyvateľstvo sa v minulosti zaoberalo zväčša pastierstvom, chovom oviec. Neskôr sa tu pálilo uhlie, rozvíjalo poľnohospodárstvo a ľudia sa zaoberali povozníctvom. Zákazníkom prevážali na vozoch všelijaký tovar.
Starosta obce Ondrej Jančík hovorí, že okolo roku 1700 tu bolo 38 domov, ktoré obývalo 50 rodín, 61 manželských párov, spolu bolo 271 obyvateľov. "Počas socializácie, v 60. tych rokoch, štát nepovolil v obci výstavbu, prišla stavebná uzávera. To bol moment, kvôli ktorému začali z dediny odchádzať obyvatelia a Hanková sa postupne vyľudňovala. Odsťahovali sa buď do susedných obcí, alebo sa rozišli do všetkých kútov Slovenska. Dnes je priemerný vek Hankovanov 58 rokov. Dvanásť detí vo veku do 18 rokov navštevuje materskú a základnú školu v susednej Markuške, alebo v 12 kilometrov vzdialenom Štítniku". Obyvateľom veľmi pomohlo zriadenie stanice rýchlej zdravotníckej pomoci v Štítniku. Hankovú obkolesujú obce Markuška, Brdárka, Vyšná Slaná a Rejdová.
(ela)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
