skĺbilo to tradičné - ľudové, s cirkevným, kde spadajú, podľa slov etnografky Krajského múzea PhDr. Anny Kravčíkovej, betlehemy. Tie, ktoré múzeum vystavuje, sú z dielne prešovského majstra Jána Bencúra.
Pri vstupe do Krajského múzea, hneď po ľavej strane upúta návštevníkov veľký farebný betlehem. "Je pre deti, lebo deti láka farba," vysvetľuje autor. "Tento farebný betlehem na rozdiel od kostolných betlehemov, ktoré sú sadrové, je z lipového dreva v kombinácii s topoľom." Bencúrovi ide o prirodzenosť a autenticitu. Chcel, aby tento betlehem bol rýdzo slovenský. Vychádzal aj z Biblie. Aby jasličky vyzerali prirodzene, zhotovil ich z drevených samorastov. Nechýba klasická zostáva sv. Jozef, Panna Mária, dieťatko, dobytok... Ako sa dočítal, Jozef bol od Márie o dosť starší, tak pôsobí aj drevená figúrka. To je časť detailov, ktoré musia byť dodržané. Pastier je rýdzo slovenský junák. Široký klobúk, palica, brašňa a zopár ovečiek. Ako vystrihnuté zo Sládkovičovho Detvana. Nechýba ani "darovník", ktorý nesie rybu a hviezda, ktorá ukazuje cestu do mestečka Betlehem.
Tradíciu betlehemov s jasličkami zaviedol František z Assisi, ktorý hral v kostole vianočný príbeh so živými jasličkami. Betlehemy časom zľudoveli a rezbári si ich začali prispôsobovať. Do liturgie sa vkladali vsuvky zo života Ježiša Krista, pričom tieto "hry" sa postupne z kostolov vytlačili na námestia našich stredovekých miest.
V predvianočnom čase, ľudia minulého storočia vyrábali betlehemy pre radosť na skrášlenie svojich príbytkov. Vodili sa jeden k druhému a tým šírili kultúru, aj keď napodobňovaním. Vyrobiť takúto drevenú postavu majstrovi trvá od 80 - 100 hodín. Výroba prebieha klasickým spôsobom. Tak, ako sa kedysi v stredoveku robili drevené sochy na oltár.
Čo je v betleheme
Izba
Ženička pradie na kolovrátku, ktorý je zo slivkového dreva. Nite sú z ľanovej priadze. Starček navíja nite na cievky, ktoré volali "špuľky". Tie sa potom uložia na stojany po 25 kusov. V dedine sa nájdu dve - tri ženičky, ktoré všetko spradú na krosnách. Zo vzniknutého ľanového plátna sa potom odeje celá rodina. "Zbušek - mašelnička" tým sa v dome múti maslo. Srvátka ktorá ostane, sa zapije malými čerpáčikmi.
Zvonár
Tento človek hlásil požiar, smrť. Vraj vedel rozohnať aj chmáry.
Malý klasický betlehem
Typické jasličky, sú netypické možno tým, že jeden z pastierov má podobizeň herca Jozefa Kronera.
Soľnobanský gápeľ
Od roku 1572 sa soľ dolovala kamenným spôsobom. Baníci sa do baňovej šachty spúšťali za pomoci rebríkov. V roku 1752 baňu zaplavila voda Soľanka. Pri tejto tragédii zahynulo približne 17 baníkov. Na tento podnet vtedajšia panovníčka Mária Terézia, poslala do spomínanej oblasti ženy z Talianska a Belgicka, ktoré mali za úlohu zaučiť vdovy čipkárskemu remeslu. Tak vznikla Soľnobanská čipka. Ako pracuje gápeľ? J. Bencúr vysvetľuje: "Pracuje na princípe dedinskej studne. Najprv kone, neskôr voly spúšťali do bane hĺbky 132 až 150 metrov. Vrecia ušité z byvolej kože. Vrecia mali obsah 2 000 litrov a boli namastené tukom. Načerpali slanú vodu - Soľanku a ´prekapčaný´ dobytok ju spätne vytiahol hore. Voda potom samospádom cez žľab stekala do varní, kde sa odparovala a ostala len soľ. Keďže sa pri tomto procese vo varňach spotrebovalo veľa dreva a furmani ho nestačili voziť, bol vybudovaný žľab až spoza Zlatej Bane a odpichovaním sa drevo dostávalo priamo do varní."
Kováč
Kul koňa i vola. Mal vraj roboty ponad hlavu. Pán Bencúr kompletne spracoval kováčsku dielňu. Nechýba v nej mini náradie, piecka, ohnisko, mechy na dúchanie uhlia aby horelo, reťaz na prichytenie ľavej nohy vola a ďalšie detaily.
Autor: Miroslava LACKOVÁ - HUPCEJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
