vyčerpávajúcej chorobe vo veku 61 rokov. Desiatky rokov pôsobil v svidníckom Vojenskom historickom múzeu a popri výskumnej práci napísal niekoľko odborných štúdií o rozmiestnení vojenských cintorínov z oboch svetových vojen. Vydal aj tri publikácie. Kniha Bojovali na Dukle vyšla v roku 1979. V roku 1985 vydal v ukrajinčine ďalšiu knihu, ktorú nazval Chrániť pamiatku. Tretia publikácia existuje len v českej verzii a ide o životný príbeh tankistu Rudolfa Jasiokova, ktorý bol jednou z posledných obetí druhej svetovej vojny.
Slovensko a zvlášť región pod Duklou v ňom stratil významného a vo svete uznávaného historika. Vo Svidníku žil a tvoril takmer 34 rokov, hoci je pôvodom Rus, ktorý vyrástol za polárnym kruhom. "Hoci som bol dieťa, spomienku na polárnu žiaru, stále nosím v srdci," povedal nám historik v jednom z posledných rozhovorov.
Sám seba rád označoval za dieťa pluku, keďže jeho rodičia sa často sťahovali. Jeho otec bol totiž náčelníkom práporu sovietskej armády a matka zamestnankyňou štábu divízie. V detstve sa s ním hrávali najmä vojaci, brávali ho na rybačku, starali sa o oňho vždy, keď rodičia nemali čas. Po skončení strednej školy pracoval vo výskumnom baníckom ústave ako kreslič. Neskrýval však, že v skutočnosti bol skôr poslíček a sníval o štúdiu na vysokej škole. Mieril najprv do Moskvy, ale tam ho neprijali a tak sa z neho na nejaký čas stal betonár. Zarábal vtedy 140 rubľov. Túžby po vzdelaní sa však nevzdal a zamieril do Leningradu. "Prijali ma v roku 1964 na orientalistiku. Študoval som japončinu a v kreslení znakov ich abecedy som vynikal. Pripravovali nás na dráhu tlmočníkov," spomínal na roky mladosti.
Keďže bol nepokojnou dušou, uprostred štúdia ho zlákala história a tak prestúpil na iný odbor, hoci sa naďalej špecializoval na Japonsko. Pri tomto spomínaní prezradil, že už ani nevie, prečo ho táto krajina tak lákala, ale je mu ľúto, že ju nikdy nemohol navštíviť. Diplomovú prácu na univerzite napísal o Karpatsko-Duklianskej operácii. Dôvod bol prozaickejší, než by sa zdalo. Vyrástol medzi vojakmi, ale motiváciou pre túto prácu bolo najmä zoznámenie sa so študentkou z Československa, s ktorou sa o bojoch na Dukle často rozprávali. Bola to jeho budúca manželka Anna Klebanová a pochádzala zo Svidníka. V pohnutom roku 1968 sa musela vrátiť z Leningradu domov a cestovala prvým civilným leteckým spojom z Moskvy do Prahy. "Už vtedy som vedel, že si ju vezmem za ženu a do Svidníka som prvýkrát prišiel o rok neskôr. Museli sme vybaviť veľa dokladov a vtedy sa nám zdalo, že jednoduchšie riešenie bude zosobášiť sa vo vtedajšom Sovietskom zväze, lenže Anna sa musela po svadbe vrátiť domov. Tri roky sme sa potom stretávali len príležitostne a medzitým sa nám narodil syn Oleg, neskôr dcéra Alena, ale ešte stále sme nežili ako rodina. Spolu. Trvalo dlho, kým sa mi podarilo zariadiť presťahovanie do Svidníka a nájsť si prácu historika vo vtedajšom Dukelskom múzeu," spomínal na obdobie založenia rodiny.
Počas posledných rokov vo Svidníku žil a pracoval naplno. Jeho životné dielo tu ostane pre ďalšie generácie v podobe mnohých štúdií, ktoré publikoval v odborných časopisoch. V srdciach mnohých ľudí ostane žiť ako veselý a vnímavý človek, ako studnica zaznamenaných vojnových príbehov o obyčajných ľuďoch, ktorí sa v krízovej situácii zachovali ako hrdinovia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
