Aktívne pltníči už takmer 43 rokov. Jeho láska sa začala v detstve.
„Tu som sa narodil, v Lesnici, od malička som pozeral na vodičku, keď som pásol kravy. Pozeral som sa na Dunajec a keď som videl drevo, tak som bol schopný utekať za ním aj deväť kilometrov. Pozoroval som ho, ako sa zatáča, keruje. Keď som sa mamke stratil, našli ma vždy pri potoku," spomína.
Asi to zdedil po dedovi, ktorý po Dunajci neplavil turistov, ale drevo. „Mne to akosi prirástlo, mám to v krvi. Som šťastný človek, čo sa týka práce. Viete si predstaviť, že niekto ide do práce za trest? Nevyhovuje mu kolektív, alebo podobne. U mňa je práca môj koníček."
Ján Mačutek sa venuje aj výrobe pltí. Dokončieva už šiestu v poradí. Sám je drevorubač a výroba takej plte mu trvá aj mesiac. „Je ako auto, musí sa neustále zlepšovať a opravovať."
Plte sa vyrábajú zo smreku. Jašek tvrdí, že ťažko nájsť v lesoch vhodné kusy stromov. Podľa neho sú najlešie z Lendaku a Osturne. Odtiaľ sú vraj krásne dosky ako lístok. Najdôležitejšie pri výrobe je zachovať lekohruhy na doskách. Drevo sa ohýba, natiera a dva týždne schne. Plť potom vydrží aj osem rokov.
Jašek je aj učiteľom mladých záujemcov o tradičné pltníctvo. Pltníkom môže byť každý zdravý muž od 18 rokov. Legislatíva však ženám túto prácu nepovoľuje.
J. Mačutek spomína, že skúšky bývali niekedy oveľa prísnejšie. „Každý musel absolvovať tri sezóny na plti, vzadu. Až potom boli skúšky, veľmi náročné. Komisia pozostávala zo zástupcov Štátnej plavebnej správy a zo starých pltníkov. Jeden z najkrajších kumštov bolo prejsť na najužšej lodičke, do ktorej dna sa vám nevošli ani dve topánky vedľa seba, z našej strany na poľskú stranu a naspäť."
Dnes je vraj o papierovej vojne. Stávalo sa, že preukaz na plavidlo dostali aj takí, ktorí v živote na Dunajci neplávali. „Je to na počudovanie. Predstavte si, aká je to zodpovednosť za kolegu, ktorý sa s vami plaví a za ľudí, ktorých prevážate. Raz sa mi stalo, že prišli dva autobusy plné postihnutých detičiek na vozíčkoch. Odmietol som ich na plť zobrať. Bál som sa, že sa môže niečo vážne stať. Až po dlhom prehováraní učiteliek, ktoré ma prosili, že deti sa na plte tešili celý týždeň, som privolil. Naložili sme vozíčky a bezpečne deti preplavili dole Dunajcom."
Jašek za 40 rokov plávania na Dunajci zažil kadečo. Nikdy sa však nestalo, že by sa plť prevrátila, sú len miesta, kde je vody menej a plť uviazne na plytčine. Vtedy musí do vody vojsť a plť potlačiť. Dunajec má najväčšiu hĺbku sedem metrov. Najťažší je úsek zvaný „Fašmich."
Najstarší pltník už raftoval aj v Argentíne a Chile. Z cudzích krajín bol nadšený, ale podľa jeho slov Pieniny sú Pieniny. Najkrajšie a nezabudnuteľné na jeseň.
Vzťahy so susedmi Poliakmi majú pltníci veľmi priateľské. Poliaci sú však o polovicu drahší. Starého pltníka najviac mrzí poľská priehrada, pár kilometrov od Červeného Kláštora, ktorá neblaho vplýva na prírodu. „Dunajec je od výstavby elektrárne špinavá stoka bahna, rias a nánosov. Klíma sa mení, hynú vzácne druhy rastlín. Priehrada bol zločin," dodal.
Úroveň pltníctva sa oproti bývalému režimu o čosi zvýšila, ale všetko je relatívne. Zamagurských pltnikov najviac hnevá rozdrobenosť. Poľská strana funguje systémom - každý majiteľ má vlastnú plť, vlastnú kasu. Podľa Zamagurčanov môže prísť na Dunajec podnikať aj Japonec. Vládne tu boj o turistov a to je na škodu celej veci. Podľa slov viacerých pltníkov je u nás humbuk a chaos. Tri pltnícke spoločnosti sa nevedia združiť do jednej a tak sa stáva, že návštevník zažije aj nepríjemnosti. Môže sa stať svedkom hádok, keď ho pri vystúpení z autobusu na parkovisku zastaví konkurenčná spoločnosť, ktorá sa predstaví ako najlacnejšia. Pritom všetky tri spoločnosti majú mať rovnakú taxu. Viacerí k tomu dodávajú: „Tak nám treba, keď sme hlúpi a nevieme sa dohodnúť. Chamtivosť majiteľov nepozná medze."
Autor: Zuzana FABIANOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
