svojej biologickej rodine, alebo nájsť novú. Alenka, ktorá od dvoch rokov žila v niekoľkých detských domovoch však mala šťastie a možno si ho uvedomuje viac aj preto, že dnes už má 13 rokov.
Dvojica, ktorá už niekoľko rokov tvorí pár, Andrea Macková a Ivan Kriššák sa našli pri práci pre neziskovú organizáciu pracujúcu s deťmi z detských domovov. Obaja dôverne poznali podmienky v domovoch. Navštevovali ich často. Alenku, ktorá posledné roky strávila v Detskom domove v Spišskom Štiavniku poznali zo svojich návštev, ale aj inak. Brávali ju totiž počas prázdnin a sviatkov do svojich rodín.
Prednedávnom sa však podľa nového zákona o sociálno-právnej ochrane detí podmienky zmenili. "Podľa zákona už deti mohli ísť len k príbuzným, alebo k niekomu, kto je žiadateľom o náhradnú rodinnú starostlivosť. Toto bol taký zlomový okamih, kedy sme začali uvažovať o pestúnstve. Dieťaťu je ťažké vysvetliť, že ho už nesmieme vziať na prázdniny, na výlet a hoci sme boli v telefonickom kontakte, bolo to pre nás ťažké. Vtedy padlo rozhodnutie," hovorí o okamihoch rozhodovania Andrea Macková. Preto si podala na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny žiadosť o pestúnsku starostlivosť. Predložila všetky doklady a posudky o spôsobilosti, tiež absolvovala potrebnú prípravu pre náhradných rodičov. Schvaľovací proces trval pol roka a hoci Alenku v tom čase už mali doma, všetci cítili neistotu, ako to celé dopadne. "Problém nastal pri určovaní príslušnosti súdu, keď z Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi spis postúpili do Popradu, ale popradský súd ho zase vrátil do Spišskej Novej Vsi. Tam nakoniec vo veci rozhodli. Celé to trvalo strašne dlho," popisuje rozhodujúci okamih teraz už oficiálna pestúnka Andrea. "V tom čase sme sa cítili ako čiarka v štatistike všetkých zainteresovaných, z ktorých nám ale nikto nevedel, či nechcel pomôcť. Pritom čas pre dieťa bežal a ak by sme Alenku nezobrali z domova skôr, stratila by minimálne pol roka života v rodine. A za ten polrok dosiahla Alenka mnohé pokroky," hovorí aj o negatívnych skúsenostiach, ktorými museli prejsť, Ivan Kriššák.
Zaujímalo nás, ako ich rozhodnutie vnímalo okolie a najbližší príbuzní. "Prvá mamina reakcia bola, aby som išla k psychológovi. Ale keď si bola istá, že to myslím vážne, podporila nás, rovnako tak aj Ivovi rodičia, no a Alenka má teraz aj babky a dedkov. Obľúbili si ju," reaguje Andrea. Nedalo nám, aby sme sa neopýtali ako dlho trvalo, kým si Alenka zvykla, že je v novom prostredí. "Také veci sme ani nemali čas riešiť. Z domova sme si ju priviezli 30. augusta 2006, hneď začínala škola a s ňou veľa povinností. Pomohlo to, že bola na nás zvyknutá, hoci zo začiatku nevedela toľko nových vecí v sebe spracovať," vraví tatko Ivan a jedným dychom dodáva, akí sú na ňu pyšní. Po pol roku si totiž v škole dokázala zlepšiť známky z niektorých predmetov aj o dva - tri stupne. Je šiestačkou na ZŠ Prostějovská a aj tamojšie učiteľky im pomohli v tom, aby sa v škole "chytila". V prvých týždňoch ju nevedeli nijako motivovať k tomu, aby sa o čokoľvek začala zaujímať. Zdalo sa, že o nič nemá záujem.
"Trvalo nám to dlho, nič nechcela, o nič nás nežiadala. Alenka je síce spontánna, úprimná, nepretvaruje sa, ale museli sme ju postupne učiť hovoriť o svojich pocitoch, snoch, ale aj o tom, aby nám povedala o zlých zážitkoch. Už sa to ale láme a aj v tomto smere zaznamenávame stále pokroky," prezrádza Andrea. Jednoducho, všetko bolo zrazu iné. Musela si zvykať dokonca aj na to, že má svoju izbu, svoje veci, ticho a o nič sa nemusí deliť, no ani to nešlo ľahko. "Je úžasné, aká je samostatná. Hoci sme ju brávali zo Spišského Štiavnika do Prešova aj predtým, prekvapujúco dobre sa tu vie orientovať. Už druhý deň chcela ísť sama do školy a teraz jej nerobí problém trafiť kdekoľvek," chváli Alenku pestúnka, ktorá mimochodom v súčasnosti pracuje aj ako vychovávateľka v prešovskom Krízovom stredisku pre deti a študuje sociálnu prácu...
Napokon nás zaujímalo, či sa neboja, že ju raz stratia, keby sa prihlásila biologická rodina, alebo ako bude reagovať na ich vlastné dieťa. Také veci vraj teraz neriešia a všetko nechávajú na prirodzený vývoj. "Jej mamka zomrela a otec nejaví záujem. Ešte keď bola v domove, ozvala sa mamina sestra s tým, že by si ju vzala k sebe, ale Alenka nechcela. Vraj vtedy povedala, že ona už rodinu má. Čo sa týka vlastných detí, ešte máme čas," reaguje Andrea a Ivan dodáva: "Sme pripravení na všetko. Úlohou pestúnov je konať v záujme dieťaťa a byť pripravení aj na spoluprácu s jej biologickou rodinou a na to, že keď sa podmienky v nej zlepšia a je v záujme dieťaťa vrátiť sa späť, môže prísť aj k tomu. Alenka je ale teraz naša a urobíme všetko pre to, aby sme ju pripravili na samostatný život."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
