Tatárov v roku 1243. Tá prvá poskytuje niekoľko záchytných bodov a umožňuje na základe overených dobových reálií domýšľať si vtedajšie politické, spoločenské i hospodárske pomery. Postavenie baníctva v tomto tajomnom čase je nejasné, no jeho existencia nesporná.
Príchod Sasov
Z informačného hľadiska sme na tom lepšie v potatárskom období revitalizácie Spiša, keď panovník Béla IV. v snahe obnoviť krajinu podnecuje osídľovanie opustených, možno nepriateľmi vyvrátených a vyľudnených oblastí. Aj Spiš bol kolonizovaný cudzími ľuďmi rôznych etník, najmä však nemeckými Sasmi. Tí si z vlasti priniesli aj znalosti o baníctve, hutníctve a metalurgii, podľa všetkého vyspelejšie, ako dovtedy používané. Kráľ nových obyvateľov Spiša obdaroval mnohými privilégiami, okrem iných aj právom vyhľadávať a skúmať (kutať) nerasty a právo ich dobývať a spracovať na kov a obchodovať s ním.
Sasi zakladajú početné sídla, niekedy aj spojením s pôvodnými osadami slovanských obyvateľov, pričom práve vtedy vznikajú významné banské mestá Gelnica, Smolník, Štilbach (dnes Henclová), Mníšek nad Hnilcom, Švedlár, Vondrišel (dnes Nálepkovo), Spišská Nová Ves (s chotárom s banskými osadami v dnešnom Hnilčíku, Novoveskej Hute, Hnilci a v Mlynkoch), atď. Dnes už nevieme, či a na ktorých ložiskách noví osadníci pokračovali v činnosti starých baníkov, alebo či začínali odznova. V každom prípade, už koniec 13. storočia charakterizuje obrovský rozkvet baníctva a hutníctva medi, pokračujúci v nasledujúcom 14. st. a na začiatku 15. st.
Dominantnú úlohu v tom čase zohrávajú Gelnica a Smolník, nezaostáva ani baníctvo ostatných miest, najmä Iglova (Novej Vsi, dnešnej Spišskej Novej Vsi). Baníctvu sa venujú aj šľachtici, najmä príslušníci rodu Máriássy z Markušoviec vo svojom rodovom teritóriu, ku ktorému prislúchalo aj mestečko Vondrišel. Spišská meď prúdi obchodnými cestami na poľské trhy a odtiaľ do Európy ako význačný, veľmi cenený artikel. Na produkcii bohatne vrstva banských mešťanov ťažiarov majiteľov (moderne povedané) koncesií na dobývanie častí rudných polí, ale aj vrstva kupcov a prepravcov-povozníkov. Bohatnú aj mestá a v nich remeselnícke cechy, napríklad novoveský cech kovolejárov, výrobcov široko známych zvonov, krstiteľníc a iných kovových predmetov.
Banská práca
Práca baníkov je ťažká, fyzicky namáhavá, sú to však slobodní ľudia. Väčšinou v tom čase dobývali povrchové zvetrané časti ložísk, takzvané gosany. Po ich vydobytí razili do útrob kopcov horizontálne chodby - štôlne. Rozpojovanie kameňa sa vykonáva pomocou rôznych nástrojov, z ktorých dominantnú úlohu zohralo používanie želiezka a kladiva, zvečnených v štylizovanej podobe do baníckeho znaku. Želiezko - špicaté kladivko so zakaleným hrotom pridržal baník pomocou násady ľavou rukou smerom ku kameňu a na tupý koniec udieral kladivom. V čelnej ploche banskej chodby vysekával postupne rad rovnobežných rýh, využívajúc slabé miesta v štruktúre kameňa. Výstupky medzi ryhami poodrážal kladivom. Denný postup čela chodby bol iba niekoľko centimetrov. Podľa typu horniny sa používali rôzne typy želiezok, niekedy s vymeniteľným hrotom. Po práci nástroj naostril a zakalil kováč.
Namáhavej práci bola prispôsobená dĺžka pracovnej doby, pracovalo sa 4 hodiny za zmenu. Vylámanú skalu vyvážali baníci na povrch, horninu vŕšili do háld, rudu dodatočne čistili takzvaným vyklepkávaním. Čistý nerast odovzdávali majiteľovi baneťažiarovi, ktorý im zaplatil mzdu. Ťažiar sa postaral aj o ubytovanie baníka a o ich zásobovanie v banských budovách - takzvaných krámoch, veď bane boli väčšinou v hlbokých lesoch a baníci chodili pracovať do končín, vzdialených od ich domova, na týždňovky.
MARIÁN JANČURA
Autor: POPRAD
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
