pôvodne banícke mesto vyprofilovalo na významné stredisko železného a medeného hutníctva a železiarstva.
Prvá zmienka o osade Krumpach pochádza z nedochovanej donačnej listiny kráľa Bélu IV. z roku 1264. Za prvý hodnoverný písomný doklad o existencii Krompách sa považuje listina kráľa Ladislava IV. z roku 1282. Mestský charakter nadobudli Krompachy v 14. storočí, keď im kráľ Ľudovít I. v roku 1348 udelil trhové privilégia. Mesto malo charakter zemepánskeho mesta, podriadeného Spišskému hradu (v 16. storočí šľachticom z rodu Thurzovcom, od roku 1693 Csákyovcom). Počas éry Thurzovcov v roku 1574 Daniel Gundelfinger postavil v Krompachoch tri vysoké tzv. slovenské pece. V 16.storočí sa do Krompách nasťahovalo viacero šľachtických a bohatých kupeckých rodín, čo bol dôvod na vytvorenie samostatného administratívneho celku. Dôležitým medzníkom bol rok 1602. Po dohode so zemepánom bola poddanská práca mestských obyvateľov nahradená odvádzaním poplatkov. Odvtedy sa Krompachy považovali za slobodné kráľovské mesto. V 17. storočí mali partikulárne banské práva a vlastného banského majstra.
V 18. storočí sa Krompachy uvádzajú ako banské mestečko s baňami na dobývanie železnej rudy a s trhoviskom. V roku 1804 tu postavili železiareň s vysokou pecou a skujňovacou vyhňou. Neskôr v roku 1841 spišský podnikateľ L.Tangous založil na Starej Maši novú železiareň. Rozkvet krompašského priemyslu však nastal až v druhej polovici 19. storočia, keď na tradíciu miestneho železiarstva nadväzuje kapitálovo silná Krompašská železiarska spoločnosť. V roku 1897 postavila jej nástupkyňa Krompašsko-pohornádska železiarska spoločnosť modernú železiareň, technologicky najdokonalejšiu a najväčšiu v Uhorsku. Kríza po prvej svetovej vojne viedla k obmedzeniu činnosti a nakoniec úplnému zastaveniu fabriky v roku 1923. Po druhej svetovej vojne sa obnovil miestny priemysel, pričom hutníctvo sa orientovalo na meď. V súčasnosti pokračuje v hutníckej tradícii spoločnosť Kovohuty, a. s., Krompachy, založená v roku 2000, ktorá je jediným slovenským výrobcom rafinovanej medi a medeného drôtu.
Južnejšie od Krompách leží banícka obec Slovinky, ktorá vznikla splynutím Vyšných a Nižných Sloviniek v roku 1943. Ako inde na Spiši, aj Slovinky sa sformovali postupne zo sídiel baníkov, roztrúsených blízko banských štôlní, otvárajúcich Hrubú slovineckú žilu a ďalšie žily medených rúd. Nižné Slovinky sa prvý raz spomínajú v roku 1368 ako Abakuk, obec založenú mestom Gelnica. V roku 1405 sa už používa názov Slowynka, v roku 1460 Zlowinka, v roku 1920 Nižné Slovinky. V 14. storočí patrili Slovinky Richnavskému panstvu, v 15. storočí Zápoľskovcom a od roku 1693 Csákyovcom. V 18.storočí tu pôsobili početné ťažiarstva, členovia Spolku hornouhorských ťažiarov, dobývajúce meď z baní Lacemberg, Kahlehöhe, Rozália, Bogdanec, Georgi, Gräsling a ďalších. Vlastnili tiež hutu sv. Mikuláša, v tom čase jednu z najvýnosnejších v Uhorsku. V roku 1815 sa desať ťažiarstiev dohodlo na razení dedičnej štôlne Ladislav. V 70. rokoch 19. storočia dochádza k úpadku dobývanie miestnych medených rúd, v roku 1897 ťažba medených rúd zanikla. Do popredia sa v tom čase dostáva dobývanie železných rúd. V roku 1895 prechádza banský majetok do vlastníctva Pohornádskej železiarskej úč. spoločnosti, ktorá podporuje aj ťažbu sideritových rúd. V roku 1900 nadobudla rozhodujúci vplyv Rimavskomuránsko-šalgotarjánska uč.spol. Od roku 1901 sa začala výstavba slovineckého ťažobného závodu, otvárajú sa nové ložiskové časti razením dedičnej štôlne Alžbeta, buduje sa úpravňa a obytná kolónia pre baníkov. V rokoch 1907-1908 postavili elektromagnetickú úpravňu. Slovinecké železné rudy však boli chudobné na železo, preto sa ich dobývanie čoskoro skončilo. V roku 1925 obnovila ťažbu medených rúd nemecká firma Beer und Sondheimer Franfurkt, neskôr v nej pokračovala firma Krompašské závody na meď uč.spol. Po znárodnení baní po roku 1945 prešli slovinecké bane pod Železorudné bane, n. p., Spišská Nová Ves, ktoré zmodernizovali banské i úpravárenské zariadenia. Dobývanie tunajších medených rúd skončil útlm rudného baníctva. Posledný symbolický vyťažený vozík medenej rudy uzrel svetlo sveta 30. júna 1993.
Autor: Marián Jančura
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
