Keď mala jedenásť rokov, v Litmanovej na hore Zvir sa jej mala zjaviť Panna Mária. Dialo sa tak potom počas piatich rokov v období rokov 1990 až 1995. V tom veku sa stala hlavnou vizionárkou cirkvou neuznaného zjavenia. Vatikán nedávno povolil mariánsky kult na hore Zvir, zjavenia však oficiálne neuznal s tým, že niektoré ešte vyžadujú objasnenie.
Prvé z nich sa malo udiať 5. augusta pred 35 rokmi. Hovorili sme o tejto udalosti s IVETOU KORČÁKOVOU-HUDÁKOVOU, Litmanovčankou, ktorá už dlhé roky na Slovenku nežije.
Dnes hovorí, že vplyv zjavení na jej život sa dá len ťažko vyjadriť slovami. Tie roky jej prinášali aj stretnutia s ľuďmi, ktorí na ňu pozerali s nedôverou či pochybnosťami. Iveta hovorí, že tomu rozumie. Udalosť mala podľa nej dve tváre. Jednu hlboko svetlú, plnú mieru a prítomnosti, a druhú tvrdú, nepochopiteľnú, niekedy až bolestivo neláskavú v reakciách okolia.
„No nepociťujem potrebu obhajovať sa alebo niekoho presviedčať. Ak niekomu takýto príbeh nesedí, vnímam to ako súčasť jeho duchovnej cesty – a tú rešpektujem,“ opisuje v rozhovore.
Denník Korzár postupne prinesie viacero reportáží a rozhovorov k 35. výročiu zjavení na hore Zvir.
Prečítate si tiež:
- Ako vníma udalosti z Litmanovej s odstupom času,
- ako vnímala tie udalosti z detského pohľadu,
- prečo to bolo spoločensky náročné,
- ako vnímala ľudí, ktorí jej neverili,
- čo v jej živote zmenil dokument o jej príbehu.
Na Slovensku už dlhé roky nežijete, presťahovali ste sa do Veľkej Británie.
V Anglicku žijem už viac ako osemnásť rokov. Čas mi tu ubehol naozaj rýchlo – keď sa spätne obzriem, niekedy sa mi zdá neuveriteľné, koľko času už odvtedy uplynulo.
Čomu sa tam venujete?
Momentálne som ženou v domácnosti a väčšinu svojho času venujem písaniu knihy. Je to veľmi osobný projekt – zaznamenávam v ňom svoj vlastný príbeh, ktorý mal na mňa hlboký vplyv a v istom zmysle pokračuje až dodnes, aj po viac než tridsiatich rokoch. Písanie mi prináša nielen radosť, ale aj istú formu spracovania a uzdravenia.
Prečo ste sa rozhodli pre odchod a život vo Veľkej Británii? Súviselo to aj s okolnosťami, ktoré sa diali počas rokov zjavení?
Odlúčenie od dovtedajšieho života prichádzalo postupne. Po deviatich rokoch strávených v laickom spoločenstve, do ktorého som vstúpila krátko po poslednom zjavení a z ktorého som odišla ako 25-ročná žena, som sa ocitla na životnej križovatke.
Nemala som dokončené štúdium ani žiadnu formálnu kvalifikáciu, čo mi značne sťažovalo možnosti uplatnenia na Slovensku. Preto som sa rozhodla vycestovať do Nemecka, kde som viac ako dva roky pracovala ako opatrovateľka fyzicky aj mentálne postihnutej pani. Táto skúsenosť bola pre mňa nielen pracovnou výzvou, ale aj časom dozrievania a samostatnosti.
Až neskôr, keď som spoznala svojho budúceho manžela, sme sa spoločne rozhodli pre Anglicko. Po viacerých rozhovoroch a váhaniach sme sa jednoducho odhodlali vykročiť do neznáma. Netušili sme, na ako dlho, chceli sme len skúsiť niečo nové, niečo spoločné.
Samozrejme, aj roky zjavení tvorili súčasť toho, čo ma formovalo. Všetko sa to vtedy akosi prirodzene poskladalo – čas, okolnosti aj tichý vnútorný pocit, že sa veci menia. Nebol to žiadny veľký plán ani vedomé rozhodnutie niečo opustiť. Skôr len nevyhnutný pohyb vpred, ktorý prišiel sám od seba. Cítila som potrebu nadýchnuť sa iného vzduchu, vyskúšať niečo nové. A ten krok, hoci neokázalý, niesol v sebe pokoj a zvláštnu istotu.
Iveta Korčáková - Hudáková. (zdroj: Archív)Pociťovali ste odchodom do zahraničia aj úľavu?
Áno, do istej miery určite. Nové prostredie mi umožnilo dívať sa na niektoré veci z iného uhla pohľadu. Neprešlo to bez vnútorného zápasu, no postupne som začala vnímať, že aj odlúčenie môže byť darom – že niekedy potrebujeme zmeniť miesto, aby sme si vypočuli vlastné vnútro jasnejšie. Anglicko sa mi stalo miestom ticha a dozrievania. A dnes som za túto cestu vďačná.
Litmanová 35 rokov od zjavení: Prúdia tam davy turistov, sošiek Panny Márie v oknách je už menej Čítajte S kým v zahraničí žijete?
S manželom Rasťom, ktorý je pre mňa tichou oporou a blízkym človekom, s ktorým sa cítim doma. Máme spolu desaťročného syna Tea. Je to živý, citlivý chlapec a veľký dar v mojom živote. Byť mamou je pre mňa výnimočná skúsenosť. Nie preto, že by bola vždy ľahká, ale preto, že ma učí zostať v kontakte s tým podstatným.
Každým dňom ma učí dívať sa na svet jednoduchšie a pozornejšie. Náš život je plný maličkostí – bežných chvíľ, smiechu, rozhovorov, každodenného rytmu. Práve tie nepatrné veci často tvoria to najvzácnejšie. Nie sú výnimočné na pohľad, ale vďaka nim má život chuť, vôňu a zmysel.
Hovoríte s manželom a synom o udalostiach spred 30 rokov v Litmanovej?
Samozrejme, doma hovoríme o všetkom, na čom záleží a čo tvorí náš život. Aj zjavenia sú prirodzenou súčasťou toho, o čom sa rozprávame – nie ako niečo vzdialené, ale ako skúsenosť, ktorá ma formovala a je v mojom príbehu prítomná.
Ako jedenásťročnej sa vám po zjaveniach v podstate zmenil život, obracalo sa na vás veľa pohľadov. Neskôr o vašej skúsenosti natočili aj dokument. Ako sa na všetky tie udalosti pozeráte s odstupom rokov? Ako to ovplyvnilo váš život?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
