STARÁ ĽUBOVŇA. V Múzeu ľudovej architektúry pod hradom Ľubovňa obnovili expozíciu kováčskej vyhne - „šmikne“ z hornošarišskej obce Torysa.
Pochádza z druhej polovice 19. storočia a postavil ju Mikuláš Sekerák, ako to dokladá originálny nápis v doštenom štíte zrubu.
Ako v stredu informovala Petra Líšková z marketingového oddelenia Ľubovnianskeho múzea, otvorenie expozície je súčasťou osláv tohtoročného 40. výročia sprístupnenia skanzenu.
Kováčstvo, teda remeslo, pri ktorom sa tepelne spracúva železo kovaním, je jedným z najstarších remesiel, známym už v 3. tisícročí pred naším letopočtom.
„U nás bolo mimoriadne rozšírené už počas keltského osídlenia. V 14. storočí sa začali stavať takzvané slovenské pece vysoké dva metre a pri nich vodou poháňané hámre. Najväčší rozmach dosiahlo kováčstvo po vzniku cechov,“ priblížila Líšková.
Kováči podľa jej slov vyrábali náradie ako kladivá, sekáče či kliešte, či poľnohospodárske náradie i domáce nástroje. Kladivkami so vzormi oblúkov, krížikov, hviezd, kvetov razili i dekoratívne vzory. Kováči zároveň podkúvali kone. V dielni tiež kovali kovania na vozy, časti kolies, opravovali pluhy, ostrili lemeše, motyky, sekery, kovali kone.
„Pri komíne bývala i lopata na čistenie popola, drevné uhlie a na drevenom kláte stála kovová kovadlina s rôznymi kladivami na kovanie žeravého železa. Na zadnej stene na klincoch viseli nástroje, s ktorými kováč manipuloval so žeravým kovom, uprostred miestnosti bol prenosný stolík s náradím na podkúvanie koní, rôzne druhy podkov, 'rascigeľ' na vyťahovanie kolesových ráfov,“ opísala podobu dielne marketingová pracovníčka múzea.
V miestnosti sa podľa nej nachádzali i drevené súčiastky k pluhom, bránam, vozom, debnárske výrobky, ku ktorým kováč dorábal kovové súčiastky, kovania a pod.
Okrem vlastnej kováčskej práce sa kováči podľa Líškovej vyznali aj v liečení koní a hovädzieho dobytka a boli im pripisované i nadprirodzené schopnosti. Tieto zdedené vedomosti nechceli prezradiť.
„Dielňa bola i miestom, kam si po večeroch chodili posedieť gazdovia. Podľa zamestnania mali kováči prímenie Kovaľ,“ dodala Líšková.
Ľubovniansky skanzen bol verejnosti sprístupnený v roku 1985. Jeho súčasťou sú obytné domy z okolitých dedín z okresu Stará Ľubovňa, hospodárske stavby, sezónne poľné obydlia charakteristické pre región Šariša, technické pamiatky aj sakrálne stavby. Verejnosť tu môže vidieť napríklad mlyn z Malého Sulína i stolársku dielňu z Piľhovčíka.
Najstaršou sakrálnou stavbou v skanzene je drevený gréckokatolícky chrám z Matysovej z roku 1833, v rámci svetských stavieb je to drevenica z roku 1880.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
