Niet na Slovensku známejšej synth-popovej kapely, ako je Monte Rosa. Vznikla ešte v roku 1987 a prakticky hneď vystrelila hore. Depešácka komunita bola silná, podobne ako ich metaloví rivali, a tak sa čisto elektronická kapela Monte Rosa tešila obľube.
Pieseň Sídliskové manekýnky ihneď zabodovala vo v tom čase megapopulárnej hudobnej relácii Triangel, objavila sa aj na kompilačnej platni Rocklet 88 a v pozmenenej podobe aj na debutovom albume V prvom rade. Ten vyšiel už po revolúcii, v roku 1991, a bol vrcholom kariéry tejto kapely, ktorú tvoria hráči na syntetizátory Ivan Babocký alias Bistroš, Jozef „Bombo“ Bomboš a spevák Milan Bartalský, zvaný tiež Monte.
Tak ako mal českobudějovický Oceán svojho dvorného textára Petra Honsa, Monte Rosa mala textára a manažéra Jána Korába. Ako ukázal čas, práve jeho texty sa napokon stali nenahraditeľné. Po úvodnom boome prišiel postupný pád, ale kapela sa nikdy nerozpadla.
Frontman Milan Bartalský účinkoval v pražských muzikáloch, neskôr hudbu zanechal úplne, Monte Rosa sa sem-tam pripomenula novým singlom a sporadicky vystupovala. Naposledy sa tak stalo v malebnej tatranskej obci Ždiar v Popradskom okrese, kde sa v rámci Depeche párty konal koncert tejto synth-popovej legendy. Na plagáte bolo dokonca napísané „posledný koncert legendy“.
Spevák MILAN BARTALSKÝ v rozhovore pre Korzár potvrdil, že je to tak a na tento koncert ich „ukecal“ organizátor párty a ich kamarát Radoslav „Vršo“ Vršanský.
Z kapely ostal pri hudbe len Bomboš. Bistroš, ktorý bol tiež prítomný pri tomto spontánnom rozhovore, iba sporadicky niečo urobí a Milan Monte Bartalský dnes žije v Prahe, je dispečerom v metre a hudbe sa nevenuje ani okrajovo.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Či bol posledný koncert naozaj posledný,
- prečo sa po megaúspechu vytratili zo scény,
- na čom stroskotal projekt s oceánistami,
- čomu sa venuje dnes,
- čo hovorí na nové remixy,
- prečo sa stali hitom práve Sídliskové manekýnky.
Vy často nekoncertujete, toto je výnimočná udalosť?
Pre jednu časť partie depešákov sme urobili koncert v Bratislave a pre druhú časť, keďže toto bola úplne výnimočná situácia, sme urobili túto akciu. Nebyť Vrša, tak tá akcia nie je. Keby ma neoslovil Vršo, ale oslovil ma ktokoľvek iný z tejto partie, tak to neprisľúbim, neurobím. Hovorím to, ako tu sedím, v Ždiari.
Toto bol teda naozaj posledný koncert?
Pre jednu partiu, pre druhú partiu a konečná. Fakt. Som unavený.
Čiže nie je to marketingový ťah, ale kamarátsky koncert pre partiu?
Áno, presne tak.
V Ždiari nebolo vyvýšené pódium, boli ste zarovno s publikom, malo to blízku atmosféru.
Takú blízku atmosféru sme už mali aj na Popradskom plese, kde sme boli tiež v jednej rovine. Osobne som sa na koncert netešil, aj keď som to prisľúbil. Bistroš sa tiež netešil. (Bistroš s úsmevom doplnil: Asi iba Bombo sa tešil - pozn. red.)
Mám určité zdravotné problémy a už ako sa blížil termín koncertu, tak sa mi absolútne, ale absolútne nechcelo. Nakoniec napriek tomu akcia dopadla výborne. Aj keď neviem to posúdiť, som len ten, čo tam spieval.
Nedepešácky pohľad na nový počin Depeche Mode Čítajte Vy žijete v Prahe. Nevenujete sa muzike?
Nevenujem sa muzike. Venujem sa metru.
Čomu konkrétne?
Som krtko. Nejazdím metrom, ale som pod zemou.
Monte Rosa bol svojho času asi jediná synth-popová kapela.
Bolo ich viac. Neboli sme ani prvá kapela, pred nami bol Richard Müller s Banketom a albumom Bioelektrovízia.
To áno, aj Lučenič robil tieto veci, ale taká „echt" depešácka kapela, ako bol Oceán v Česku, tu nebola.
My sme boli vlastne na jednej úrovni - oni v Česku, my na Slovensku. Keď tu bol prvý spoločný koncert, Oceán bol vypískaný a ja som na nich čumel ako puk. Sakra, ako dobre im to hrá. Aké dobré zvuky, aké nástroje majú. Samozrejme, bolo to aj o tom, že rodičia zafinancovali. U nás to nemal kto zafinancovať.
Prečo vlastne ste nehrali ďalej, keď ste po tom prvom albume mali dobre našliapnuté?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
